Nagy: Môj odchod z NHL bol trochu unáhlený 

Aj v sezóne 2024-25 vám v rubrike Hviezdy minulosti približne dvakrát za mesiac prinášame príbehy bývalých hráčov NHL na základe ich vlastného svedectva. Tentoraz sme sa porozprávali s Ladislavom Nagyom.

Väčšinu bývalých hráčov môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín. Niektorí aj po skončení aktívnej kariéry ostanú spätí s hokejom, iní sa vrhnú na podnikanie. Ladislav Nagy zatiaľ patrí do druhej kategórie, ale môže sa to veľmi rýchlo zmeniť.

"Práve si robím trénerskú licenciu C a čoskoro mám záverečné testy. Možno mládeži trochu pomôžem. Celý život som hral hokej a myslel som, že pri ňom v Košiciach aj ostanem. Zatiaľ to nevyšlo, ale uvidíme, ako to dopadne. Rád by som v budúcnosti pracoval pri hokeji," prezradil aktuálne štyridsaťpäťročný odchovanec Košíc.

Držiteľ zlatej a bronzovej medaily z majstrovstiev sveta IIHF v NHL zasiahol do ôsmich sezón a zahral si za St. Louis Blues, Phoenix Coyotes, Dallas Stars a Los Angeles Kings. Medzi rokmi 1999 a 2008 za nich odohral 435 zápasov, v ktorých strelil 115 gólov a pridal 196 asistencií.

Nielen na obdobie v zámorí teraz zaspomínal v rozhovore pre NHL.com/sk.

V NHL ste začali v drese St. Louis Blues, kde s vami pôsobilo niekoľko krajanov. Čo vám zo štartu v lige najviac utkvelo v pamäti?
"Spoluhráči v St. Louis. Po anglicky som veľa nevedel, takže Paľo Demitra, Michal Handzuš, Ľuboš Bartečko, Jaroslav Obšut či Andrej Podkonický, ktorý so mnou hral na farme, mi veľmi pomohli. Bolo tam aj niekoľko Čechov a stretla sa tam vynikajúca partia. Všade bolo počuť len slovenčinu a češtinu. Keď som prvý rok prišiel do kempu, tak sa o mňa postarali a cítil som sa ako doma."

S ktorým spoluhráčom ste si najviac rozumeli?
"So všetkými. S Ľubom Bartečkom som bol často, vozil ma na zápasy, ale aj s Paľom (Demitrom) a Mišom (Handzušom). Bola tam slovenská enkláva a je ťažké vybrať jedného, pretože som s každým vychádzal skvele."

V roku 2001 vás spolu s Handzušom vytrejdovali do Phoenix Coyotes za Keitha Tkachuka. Prekvapilo vás to?
"Veľmi. Bol som mladý hráč a nemyslel som si, že ma vymenia. Napriek tomu som si povedal, že to tak asi má byť a možno dostanem šancu a viac priestoru na ľade. Ešte viac to zobralo Miša Handzuša, pretože v St. Louis spolu s Paľom Demitrom hrali vynikajúco. Bol veľmi prekvapený, keď nás vymenili."

Vo Phoenixe, v predchádzajúcom pôsobisku dnešného Utah Hockey Club, ste zažili najlepšie obdobie kariéry, trikrát ste nazbierali viac ako 50 bodov. Ako sa vám v Arizone hralo?
"Perfektne. Dostal som tam šancu a využil som ju. Tréneri mi dôverovali, dávali ma na prvú presilovku. Škoda tých zranení, pretože som mohol mať aj viac bodov. V jednej sezóne som mal bod na zápas a darilo sa mi, ale potom z ničoho nič prišlo zranenie. Odišlo mi koleno, musel som ísť na operáciu a bol som šesť mesiacov mimo hry."

V play off ste sa s Coyotes dostali maximálne do prvého kola. Čo podľa vás tímu chýbalo, aby dosiahol väčší úspech?
"Neviem. Síce sa nám darilo, ale prvé kolo akoby bolo zakliate a nedokázali sme sa cez neho dostať. Klub dával mladým hráčom šancu, aby sa chytili. Keď sa im to podarilo, tak ich vymieňali do iných mužstiev. V každom tíme musíte mať kostru približne šiestich alebo siedmich hráčov, ale keď vo Phoenixe niekto vyletel, tak ho vymenili inam."

Vo Phoenixe vás viedol aj Wayne Gretzky. Aký bol tréner?
"Bol super tréner aj človek. Veľa toho nenarozprával, tréningy tiež viedli skôr asistenti a on dával pokyny zo striedačky. Mal to ťažké, pretože sme nemali najlepšie mužstvo, veľa chalanov bolo vymenených."

Myslíte si, že Alexander Ovečkin prekoná Gretzkyho absolútny strelecký rekord?
"Ak potiahne ešte dve alebo tri sezóny, tak to podľa mňa dokáže."

Na konci pôsobenia vo Phoenixe to už nebolo ideálne, v roku 2006 ste absolvovali aj arbitráž.
"Tesne pred ňou som urobil jednu chybu. Na chodbe v Toronte sme sa stretli s generálnym manažérom a chceli so mnou podpísať kontrakt, ale môj agent o tom vôbec nechcel počuť. Nakoniec sme išli na arbitrážny súd, ale keby sme sa dohodli, tak sa to vôbec nemuselo stať. Neviem prečo agent tak zareagoval, mohli sme sa dohodnúť a nemuselo sa to skončiť takto. Podpísali by sme zmluvu a mohol som ešte pár rokov zostať v Arizone. Po arbitráži ma už potom vytrejdovali. Bol som mladý hráč a veľmi som počúval agentov."

Potešila vás výmena do Dallas Stars?
"Mali sme tam vynikajúce mužstvo. Zahral som si so Sergejom Zubovom, s Mikeom Modanom a Brendenom Morrowom som nastupoval v jednej formácii. V tejto zostave sme odohrali aj play off a boli to neuveriteľné skúsenosti. Boli so mnou spokojní, ale na novej zmluve sme sa napriek tomu nedohodli."

Takže ste zamierili do Los Angeles Kings, kam ste odišli spoločne s Handzušom. Ako vás privítal krajan Ľubomír Višňovský, ktorý v Los Angeles začínal už siedmu sezónu?
"Keď sme prišli, tak sa veľmi potešil. Takmer každý deň sme boli spolu, stretávali sme sa aj s manželkami a chodili sme na spoločné večere. Hrať v Los Angeles je skvelé. Ako mužstvu sa nám až tak nedarilo, ale hral som aj s vtedajším kapitánom Robom Blakeom, ktorý bol skvelý chlap. Pôsobil som v perfektnom meste a mali sme v ňom úžasné zázemie."

Vrátili sa vám spomienky na prvú slovenskú enklávu v St. Louis?
"Keď máte v mužstve Slováka alebo Čecha, tak je to vždy oveľa lepšie. Máte sa s kým porozprávať a vtipkovať."

Po roku v Los Angeles ste sa rozhodli pre odchod z NHL, zamierili ste do Kontinentálnej hokejovej ligy a podpísali ste zmluvu s klubom Severstaľ Čerepovec. Mali ste vtedy ponuky zo zámoria?
"Áno. Môj odchod do Ruska bol vtedy trochu unáhlený. Keby som to mohol vrátiť späť, tak by som určite pokračoval v Amerike. Nebolo to ideálne rozhodnutie a mohol som ešte niekoľko rokov vydržať v NHL."

Boli ste jedným z najmladších hráčov tímu majstrov sveta IIHF z roku 2002. Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Göteborg?
"Hlavne krásne spomienky a úžasný zážitok. Vyhrať bolo niečo neuveriteľné."

Preniesla sa tá eufória aj do bronzových Helsínk o rok neskôr?
"Tam nám nevyšiel semifinálový zápas proti Švédom (Slovensko prehralo 1:4), ale mali sme tam ešte silnejšie mužstvo ako v Göteborgu. V bitke o tretie miesto sme nad Čechmi vybojovali veľké víťazstvo (4:2)."

Kariéru ste ukončili po domácich majstrovstvách sveta 2019, v ktorom reprezentácia nepostúpila do vyraďovacej časti.
"Nečakali sme, že budeme hrať až tak dobre a určite sme mali mužstvo na to, aby sme postúpili zo skupiny. Stali sa tam chyby od hráčov aj od trénerov. Bola to škoda, lebo sme hrali pekný hokej."

Aký bol posledný zápas proti Dánsku, v ktorom ste dostali na dres kapitánske céčko, premenili ste rozhodujúci nájazd a na záver prišla na ľad aj vaša rodina?
"Bol to krásny pocit. Prekvapilo ma, že mi zorganizovali rozlúčku. Bolo to nádherné a vôbec som to nečakal."

Aktuálne ste na 17. mieste v tabuľke produktivity Slovákov v NHL. Čo myslíte, ktorý mladý hráč vás najbližšie preskočí?
"Hádam všetci! Držím im palce, nech sa im darí, nech čo najviac bodujú, dávajú góly a robia dobré meno slovenskému hokeju. Určite ma prekonajú Juraj Slafkovský a Martin Pospíšil, ale ak sa mu bude dariť, tak pokojne aj Šimon Nemec. Majú pred sebou celú kariéru a v NHL ešte môžu ostať aj desať alebo pätnásť rokov. Ak sa Slafkovskému začne dariť a bude mať 60 alebo 70-bodové sezóny, tak ma dobehne rýchlo."

Sledujete dnes NHL?
"Sem-tam áno, hlavne našich chalanov. Pozerám najmä zostrihy."

Hokej hrá aj váš osemročný syn Tomáš. Ako mu to ide?
"V tomto veku je najdôležitejšie, aby sa hokejom bavil a užíval si ho. Hlavne nech ho hokej teší. Keď urobí niečo zle, tak mu to poviem, ale nechcem mu príliš radiť. Snažím sa ho hlavne povzbudzovať."