Bondra: Draftovanie Chicagom bol malý zázrak 

Aj keď sa primárne venujeme NHL, tak nezabúdame ani na dianie na opačnej strane Atlantiku. V sezóne 2024-25 prinášame aj rozhovory s osobnosťami pôsobiacimi na Slovensku či inde v Európe. Tentoraz sme sa porozprávali s útočníkom Radovanom Bondrom.

------------------–

Nie, nie sme blízki príbuzní.

Útočník Radovan Bondra asi už prestal počítať, koľkokrát musel v minulosti vysvetľovať (ne)spojitosť svojho priezviska s menom legendárneho reprezentanta Petra.

Čerstvo dvadsaťosemročný forvard ide vlastnou hokejovou cestou a najnovšie sa predstavuje v drese Slovana Bratislava.

V drafte pred desiatimi rokmi si ho vybrali Chicago Blackhawks, ale po štyroch rokoch v nižších zámorských súťažiach sa vrátil do Európy. Od polovice januára je hráčom Slovana. Do Bratislavy zamieril zo Zvolena, ktorým získal aj extraligový titul, ktorý bol už jeho druhý v kariére.

Ten prvý si pripísal ako osemnásťročný v Košiciach, s ktorými ovládol najvyššiu slovenskú súťaž v roku 2015. Jeho spoluhráčom bol vtedy aj obranca Erik Černák, dvojnásobný držiteľ Stanley Cupu.

"Je pracovitý chalan a zaslúžene je tam, kde je," povedal pre NHL.com/sk Bondra, ktorý po boku obrancu Tampa Bay Lightning získal aj bronzovú medailu na juniorských majstrovstvách sveta.

Sezónu ste začali vo Zvolene, ale klub vás v polovici januára vytrejdoval do Slovana. Prekvapila vás výmena?
"Určite áno. Veril som, že sme s tímom na správnej ceste a že napriek priebehu sezóny ešte dosiahneme nejaký úspech. Ale stalo sa, takže to už neriešim."

V Slovane ste už pôsobili počas sezóny 2019-20, ktorá bola ovplyvnená pandémiou koronavírusu. Aký bol návrat po piatich rokoch?
"Potešilo ma to a nabilo energiou. Poznám veľa ľudí z klubu, ale aj nejakých spoluhráčov, ktorí tu vtedy pôsobili. V extralige už hrám nejaký ten rok a poznám veľa chalanov, takže to nebolo náročné. Klub je navyše v úplne inej situácii ako pred piatimi rokmi, šatňa aj ostatné veci okolo sú na špičkovej úrovni. Takými podmienkami sa nemôže pochváliť žiadny iný tím na Slovensku."

Vaším trénerom je znova Peter Oremus, ktorý vás už viedol v Košiciach aj vo Zvolene. Ako ste to vnímali?
"Pozitívne. Mám naňho len príjemné spomienky. Trénoval ma prvý rok v Košiciach, keď som mal osemnásť rokov a potom aj viac ako dve sezóny vo Zvolene. Už som vedel, čo od neho môžem čakať. Je spravodlivý, súťaživý, chce vyhrávať a má najvyššie ciele."

Ste dvojnásobný víťaz extraligy, titul ste vyhrali s Košicami aj so Zvolenom v roku 2021. Na striedačke stál v oboch šampiónskych ročníkoch tréner Oremus. Napadlo vám, že by vaše opätovné spojenie mohlo priniesť ďalší úspech?

"Samozrejme, pretože Slovan má najvyššie ambície. Síce sa zranilo niekoľko útočníkov, ktorí boli pre tím dôležití, aj tak žiadny z chlapcov ani trénerov určite nemá nižší cieľ ako úspech."

Najdôležitejšie hokejové roky ste v mladosti strávili v Košiciach, kam ste zamierili z rodného Trebišova. Aké je pre vás vracať sa do košickej Steel Areny?
"Stále je to zaujímavé, pretože som v Košiciach začínal. Hral som tam teenagerský hokej a potom som tam nazbieral aj prvé štarty v mužskom hokeji. Každý jeden zápas je tam pre mňa výnimočný."

V sezóne 2014-15 ste okrem titulu s Košicami vyhrali aj bronz na juniorských majstrovstvách v Kanade. S akým pocitom ste čakali na draft?
"Veľmi som sa tešil. Počas sezóny som dosiahol tímové úspechy, takže som bol plný očakávaní."

Zo 151. miesta vás draftovali Blackhawks, ktorí o niekoľko týždňov skôr vyhrali tretí Stanley Cup v priebehu šiestich rokov. Potešilo vás, že si vás vybrali práve oni?
"V mladosti som sa niekoľkokrát vyjadril, že Chicago je môj obľúbený tím, takže to bolo pre mňa ako sen, ktorý sa stal skutočnosťou. Síce to bol malý zázrak, ale v klube bolo veľmi ťažké presadiť sa, pretože tam bola éra hviezd vrátane Mariána Hossu, ktorá vyhrávala tituly ako na bežiacom páse."

Po drafte ste vyrazili do zámoria, kde ste strávili štyri roky. Nastupovali ste v juniorskej Western Hockey League, tretej najvyššej East Coast Hockey League a stihli ste aj sedem štartov v na farme v American Hockey League. Zmluvu s Blackhawks ste však nikdy nepodpísali. Kedy ste k tomu podľa vás boli najbližšie?
"Asi po druhej sezóne v juniorke. Hral som vtedy za Vancouver Giants a potom som bol vymenený do tímu Prince George Cougars. Odohral som vtedy výbornú sezónu, ale podpis kontraktu nakoniec nevyšiel. Mal som v juniorke stráviť aj tretiu sezónu, ale nakoniec ma stiahli na farmu, odkiaľ som putoval do ECHL. Hneď na začiatku sezóny som sa zranil a absolvoval som operáciu ramena, ktorá ma dlhodobo vyradila, takže to bolo náročné. Potom som dostal šancu ešte na jeden rok, ale ten už bol v Severnej Amerike posledný."

Do akej miery neúspech s podpisom zmluvy podľa vás ovplyvnilo dlhodobé zranenie?
"Myslím si, že to ovplyvní každého hráča. Stratiť sezónu je veľa a hráč má menej času ukázať sa. Zápasy sú najdôležitejšie v tom, aby ste sebe aj ostatným ukázali, že na to máte. Vynechať niekoľko týždňov je určite prijateľnejšie ako musieť zahodiť celý ročník kvôli operácii."

Aký bol po štyroch rokoch návrat do Európy, keď ste zamierili do Slovana?
"Tešil som sa, že budem doma blízko rodiny a priateľov. Z hokejového hľadiska som z toho mal mierny strach, ale časom som si uvedomil, že to vôbec nemusí znamenať krok späť. Znova si zvyknúť na európsky hokej mi trvalo asi 20 zápasov. Potreboval som sa oťukať, ale potom sa to pomaly rozbehlo. Aj keď nám vtedy sezónu pozastavil koronavírus, tak ju hodnotím pozitívne."

Po návrate do zámoria ste najdlhšie pôsobili vo Zvolene, s ktorým ste získali aj titul. V tom istom roku ste dosiahli aj svoje bodové maximá - 51 bodov (26+25) v 49 štartoch.
"Áno, z tímového aj individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná sezóna."

V Košiciach aj v reprezentácii ste hrali s Erikom Černákom, aktuálnou oporou defenzívy Tampa Bay Lightning. Aký bol spoluhráč?
"Súťaživý, stále pripravený a plný energie. Nikdy som na tréningu ani v posilňovni nevidel, že by chcel niečo vynechať. Zaslúžene je tam, kde je vďaka tomu, že ku všetkému pristupoval takto. Keď som bol cez leto doma na východe, tak sme sa počas prípravy niekoľkokrát stretli. Veľmi ma potešilo, keď s Tampou v rokoch 2020 a 2021 vyhral Stanley Cup. Sme z jedného ročníka a vždy sa teším, keď dosiahnu úspech chalani, ktorých poznám."

Ako vnímate svoje priezvisko? Musíte dodnes vysvetľovať, že nie ste syn Petra Bondru?
"Už je to asi za mnou. V minulosti sa to dialo často a už som ani nevedel, ako na to odpovedať, aj keď nejaká vzdialená príbuznosť tam je. Teraz je to už našťastie v štádiu, že sa to nerieši."