Országh: Nad ponukou zo zámoria by som neváhal

\V sezóne 2023-24 vám v rubrike Hviezdy minulosti prinášame príbehy bývalých hráčov NHL na základe ich vlastného svedectva. Tentoraz sme sa porozprávali s Vladimírom Országhom, ktorý je asistentom trénera českých šampiónov z Třinca. \

V NHL síce odohral len tri kompletné ročníky, ale nevníma to ako tragédiu. Vladimíra Országha zdravotný stav donútil ukončiť hráčsku kariéru už vo veku 32 rokov. Majiteľ zlatej a bronzovej medaily z majstrovstiev sveta IIHF sa mohol rýchlo vhrnúť na pozíciu trénera a momentálne je asistentom šéfa lavičky Zdeňka Motáka v klube Oceláři Třinec, štvornásobných šampiónov českej extraligy.

Štyridsaťšesťročný bývalý útočník pôsobil v NHL medzi rokmi 1997 a 2006. Postupne si obliekal dresy New York Islanders, Nashville Predators a St. Louis Blues. Jeho štatistiky sa zastavili na 298 štartoch, 54 góloch a 65 prihrávkach. Do Nashvillu sa neskôr vrátil aj na trénerskú stáž.

Ani túto výnimočnú skúsenosť Országh nevynechal v rozhovore pre NHL.com/sk.

V NHL ste kvôli skorému koncu kariéry zasiahli do siedmich sezón. Mrzí vás, že to nebolo viac?

"Samozrejme, človek chce hrať čo najdlhšie. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že hráčska kariéra je veľmi náročná a neviete, kedy sa skončí. Preto som vďačný za každý zápas a za každú sezónu, ktorú som mohol odohrať v NHL aj v Európe. Ako hráč som síce skončil skôr, ale mohol som aj skôr začať ako tréner. Pre mňa je dôležité, že som ostal pri hokeji."

Začínali ste v drese New York Islanders, kde vtedy hral Žigmund Pálffy a štartoval tam aj Zdeno Chára. Aký ste mali vzťah?

"Zo začiatku sme boli hlavne s Chárom, pretože sme jeden ročník. Ale v kempe boli aj Pálffy a Robert Reichel. My sme boli vtedy mladí a Žigo sa o nás príkladne staral. Potom sa naše cesty rozdelili. Zdeno išiel do juniorky, ja som išiel do IHL a Žigo ostal v NHL. Za štyri roky som za Islanders odohral 34 zápasov. Bol som veľmi vďačný, že keď Zdeno už bol etablovaný v prvom mužstve a mal tam zázemie, tak ma vzal k sebe domov a nemusel som tráviť čas v hoteli."

Väčšinu zo štyroch sezón strávili v nižších súťažiach, (najprv v Utah Grizzlies v IHL a potom v AHL za Lowell Lock Monsters). Aké to bolo prostredie?

"Prvé dva roky, keď som mal 19 a 20 rokov, tak som hrával IHL, ktorá mala veľmi dobrú kvalitu. Hrali tam väčšinou starší alebo veľmi mladí hráči. Zo Slovákov tam vtedy hrali Rasťo Pavlikovský, Robo Döme a Pavol Demitra. Veľká časť hráčov z tej ligy mala skúsenosti z NHL. Hral sa tam skôr európsky hokej. Prvé dva roky som býval v Salt Lake City v rodine, čo mi veľmi pomohlo. IHL potom zanikla a hral som v AHL, kde sa hralo viac fyzicky, niekedy to bolo také bezhlavé lietanie, desať hráčov na puku a podobne. Prechod zo Salt Lake City do mesta Lowell bol aj trochu kultúrny šok. Bola tam dosť veľká kriminalita a po prvom roku sme sa všetci hráči radšej odsťahovali a do mesta sme len dochádzali. Obidve ligy mali niečo do seba a pripravili ma na život v NHL."

Po troch sezónach ste skončili nielen v Islanders, ale dočasne aj v celej NHL. Prečo ste nezostali v zámorí?

"Dlhší čas som žiadal výmenu z Islanders, kde som nebol spokojný so svojou pozíciou. Potreboval som zmenu, ale kluby NHL mi neponúkli jednocestný kontrakt. Dostal som šancu ísť do Djurgårdens Štokholm. Je to špičkový klub, boli úradujúci majstri, strelecky som sa prebudil, mal som vynikajúcich spoluhráčov, trénoval nás Hardy Nilsson, ktorý v tom čase viedol aj švédsku reprezentáciu a znova sme získali titul."

Do ligy ste sa vrátili v drese Predators. V tom čase to bol nový klub, čakal ich len štvrtá sezóna v NHL. Čím vás oslovili?

"Úspešná sezóna vo Švédsku mi pomohla k tomu, že som v Nashville dostal jednocestný kontrakt. Hral som s Martinom Eratom a Denisom Archipovom, čo boli výborní technickí hráči. Ja som dokázal vybojovať puky, zrážal som sa, chodil som do rohov, do predbránkového priestoru a bol som bitý vo všetkých týchto situáciách. Bola to však moja úloha. Darilo sa nám, boli sme mladí a mali sme veľmi dobrú sezónu. Ako tretia päťka sme uhrali slušný počet bodov."

Počas pôsobenia v Nashville ste s reprezentáciou získali zlato aj bronz, takže asi až tak nevadilo, že ste sa s klubom neprebojovali do play off.

"Prvé dva roky sme s Predators do play off nepostúpili. Mali sme jeden z najmenších rozpočtov v celej NHL a považovali nás za jedno z najslabších mužstiev v lige. Ale bola tam perfektná partia a trénoval nás Barry Trotz, ktorý neskôr vyhral Stanley Cup s Washingtonom. Nad vodou nás držal brankár Tomáš Vokoun. V tom čase som zažil tzv. zlatú éru nášho hokeja v slovenskej reprezentácii. V národnom mužstve sme boli chalani ročníkovo blízki a stretávali sme sa aj počas leta, čo zaviedol Ján Filc. Bolo to také neformálne sústredenie, kde nešlo až tak o trénovanie, ale skôr o upevňovanie kolektívu. Stretli sme sa, potrénovali, zabavili a odohrali exhibičný zápas. My sme sa do reprezentácie tešili, keď bolo jasné počas sezóny, že nepostúpime do play off, tak sme si volali a všetci sme do národného mužstva tešili."

Najúspešnejšia sezóna v Nashville bola posledná tretia, v ktorej ste získali rekordných 37 bodov. Mali ste podpísanú zmluvu aj na výlukový rok, prečo ste sa po ňom už nevrátili?

"Tým, že sa nehralo, tak sa kontrakt anuloval a prišlo zranenie kolena na majstrovstvách sveta. To bol začiatok konca mojej kariéry. Vrátil som sa do Švédska, ale potom som sa ešte vrátil do NHL do St. Louis Blues. Odohral som tam šestnásť zápasov, ale znovu som si zranil koleno potom to už išlo dolu vodou."

Do Nashvillu ste sa po rokoch vrátili už ako tréner a absolvovali ste tam stáž. Ako to ovplyvnilo vašu kariéru trénera?

"To už som trénoval desať rokov, ale potreboval som nabrať nové skúsenosti. Postupne som absolvoval stáže vo Fínsku, Švédsku a v Amerike. V Karpat Oulu ma pustili úplne do kuchyne klubu, kde som mohol sledovať áčko, juniorku aj dorast. Komunikoval som s trénermi, bol som s nimi v šatni a podobne. Ja som im povedal svoje poznatky a bola to taká výmena informácií. Vo Švédsku som sa sústredil na mládež, ako si návyky prenášajú do mužského hokeja. Švédi a Fíni to majú absolútne prepracované. V Nashville to už boli hotoví hráči, tam to bolo skôr o detailoch, o systéme a o určitých herných situáciách. Bol som tam vlastne pozorovateľ, sledoval som tréningy a zápasy, komunikoval som s asistentom trénera, ktorý si na mňa vždy našiel čas. Jediná nevýhoda bola, že keď som tam bol všetky domáce zápasy prehrali a atmosféra v tíme nebola najlepšia."

Stali ste sa asistentom trénera v Třinci, plánujete už ostať v Európe?

"Keby prišla ponuka zo zámoria, určite by som neváhal. Nepredpokladám, že by taká ponuka prišla z NHL, ale vedel by som sa predstaviť na farme. Pred dvomi rokmi som sa tam cez nejaké kontakty snažil dostať, ale je to veľmi náročné. Momentálne som v Třinci a sústreďujem sa na svoju prácu. "