Najlepšie spomienky na Penguins máte na dve výhry Stanley Cupu?
"Je zvláštne, že som premýšľal o tom, s koľkými hráčmi som ešte v Pittsburghu nastupoval v neskorších rokoch. Ale zato si pamätám úplne presne, aj po tých tridsiatich rokoch, úplne každého z tímov, ktoré získali Stanley Cup. Pretože to si musíte spoločne vybojovať, prežiť to ťažké a krásne a potom aj tie oslavy… V pamäti vám ostane všetko. Pamätám si, ako som pred dvomi rokmi vo Philly úplnou náhodou stretol Jaya Caufielda – aj po tých dlhých rokoch sme sa hneď objali. Takto ma to dostalo. Je to výnimočná vec."
Budú teraz podobné stretnutia v nasledujúcich dňoch veľká zábava?
"Jasné, že budú. Keď hráte v NHL, tak sa stretávate pomerne často. Vídate chlapcov v televízii, potom prídu ako súperi… Tak som to mal s Bourquem, Bobom Erreym. Alebo Mario, Rick Tocchet či Ron Francis – rovnaký prípad. Ostatných som nevidel dlho. Keď nepôsobia v hokeji, tak nie je šanca. S niektorými sme sa nevideli asi dvadsať rokov. Možno ich nespoznám - ja mám päťdesiat, takže im môže ťahať na sedemdesiatku (smeje sa). Veď keď sme vyhrali prvýkrát, tak som mal 18. Teraz mám 52."
Váš bývalý spoluhráč Paul Stanton pre The Athletic opísal, ako ste po triumfe 1991 sedeli na ceste späť v kokpite lietadla a pomáhali ste pilotovať. Naozaj sa to stalo?
"Človeče, to si nepamätám. A to ani nepijem (smeje sa). Nikdy som nepil, ale aj tak si na to nespomeniem. Na to nedokážem odpovedať."
V roku 2011 ste sa po návrate z KHL takmer vrátili do Pittsburghu, ale nakoniec ste skončili v drese Flyers… Cítite, že blížiacim sa ceremoniálom sa všetko definitívne uzavrie?
"Povedal som to miliónkrát a chcem to zopakovať ešte raz a naposledy: Hlavným dôvodom, prečo som po návrate z Ruska nešiel do Pittsburghu, bolo to, že som sa nechcel vracať len na jednu sezónu. Cítil som, že som dosť dobrý na to, aby som v NHL hral dlhší čas. Zistil som to na majstrovstvách sveta. Vedel som, ako som tie roky v Rusku trénoval. Cez leto som sa pripravoval s chlapcami z NHL a vedel som, že na to mám. Nikto iný to vedieť nemohol. Ľudia si mysleli, že to bude jednorazový návrat, ale ja som si veril… Zároveň mi bolo jasné, že potrebujem dostať príležitosť."
Ako to myslíte?
"Vedel som, že keby som išiel do Pittsburghu, tak Sid bude mať svoj útok a Malkin tiež. Takže by som bol prinajlepšom v treťom, možno vo štvrtom. A nemyslím si, že by som potom mohol ukázať, čo vo mne je. To bola jediná vec, ktorú som riešil. Vybral som si Philly, pretože tam urobili veľké trejdy, odišli Jeff Carter a (Mike) Richards. Priviedli nových chlapcov, tím sa zmenil. Bral som to tak, že keď sa doň nedostanem, tak to bude len moja chyba, pretože nie som dosť dobrý. Necítil som, že by to v Pittsburghu bolo podobné. Možno som sa mýlil, ale oni v roku 2009 vyhrali Stanley Cup, mali dobré mužstvo a radi hrali spolu."
Takže si myslíte, že je to už všetko vyriešené?
"Dúfam. Nikdy som proti Penguins nič nemal. Keď tam na mňa bučali ako na súpera, tak som to chápal. Nie som hlúpy - prečo by mi mali držať palce, keď som hral proti nim? To predsa nemá zmysel. Vôbec som sa nehneval. A nikdy som o Pittsburghu nepovedal nič zlé."
Stále nastupujete za Kladno, ako dlho to ešte máte v pláne?
"Hrám preto, že bojujeme s mnohými zraneniami. Určite netrénujem tak, ako som trénoval v minulosti. Nehrám veľa zápasov, na prípravu nemám čas už vôbec… Hokej mám stále rád, ale na práci mám oveľa viac. Ani mne sa nepáči, že je to takto pol na pol. Pretože keď ma niečo naozaj baví, tak do toho vždy chcem ísť naplno. Teraz sa to však nedá, pretože je tých vecí veľa."
Tým myslíte, že šéfujete celému klubu?
"Nielen to. Sú to aj rodinné záležitosti, pretože mi minulý rok zomrel otec. A ďalšie veci."
Takže by to mohla byť vaša posledná sezóna?
"Nie som si istý. Závisí od toho, či sa zranení chlapci vrátia, alebo nie. Uvidíme, ako to dopadne."