Úcta a smiech. Legendy ďakovali aj žartovali

Hokejová sieň slávy má od pondelka šesť nových členov. Medzi nesmrteľných sa zaradili Daniel Alfredsson, Roberto Luongo, Daniel Sedin, Henrik Sedin, Herb Carnegie a Riikka Sallinen.

Počas ich slávnostného uvedenia do dvorany legiend sa ukázalo, že nie sú výnimoční len hernými schopnosťami, ale aj pokorou, zmyslom pre fair play a pre humor.
Ukázalo sa to napríklad počas príhovoru nedávneho skvelého brankára Roberta Luonga, keď sa otočil na dvojčatá Sedinovcov.

"Keď som v telefóne počul, že mám byť uvedený do Siene slávy, tak som sa hneď spýtal jednu vec. Či ste boli vybraní aj vy," priznal. "Faktom je, že som tento večer chcel prežiť s vami. Už len to, že sme boli osem rokov spoluhráči vo Vancouver Canucks, pre mňa predstavovalo obrovskú česť."

Dvojnásobný olympijský šampión prítomných pobavil rozprávaním o tom, keď sa ako malý chlapec hral doma na hokejistu. Brankára mu robila babička, namiesto lapačky používala kuchynskú chňapku a namiesto vyrážačky panvicu. S bratmi sa po dome vždy preháňali s hokejkou v ruke s takou náruživosťou, akoby prebiehali posledné sekundy siedmeho finále Stanley Cupu.
"Úplne sme to doma roztrieskali," spomínal Luongo so smiechom. "Steny boli od nás celé otlčené."

Majster sveta z rokov 2003 a 2004 vo svojom prejave ďakoval rodičom, priateľom, trénerom i agentom, najmä Gillesovi Lupienovi.
"Práve on otca a mamu upozornil, že pre hokejovú kariéru bude nevyhnutné, aby som sa osamostatnil," povedal novinárom. "Chlapci, neviem, ako sa vyznáte v talianskych rodinách, ale väčšinou to v nich naozaj nefunguje tak, že chlapec sa v pätnástich zoberie a odíde preč. Od rodičov odchádzate až pred svadbou. Mám niekoľko kamarátov, ktorí stále bývajú u otca a matky."
O rodinnom pute niečo vedia aj švédski útočníci Sedinovci. Keď zamierili do zámoria, tak pôvodne vôbec nečakali, že by v NHL mohli pôsobiť v tom istom klube. Canucks sa však pred draftom 1999 pustili do komplikovanej trejdovacej hry, aby sa im to podarilo.

A Daniel s Henrikom nakoniec mohli stráviť sedemnásť sezón v tej istej kabíne.
Len tým podporili večnú otázku, ktorú si od roku 2000 v nespočetných debatách určite nekládli len fanúšikovia Vancouveru: Ktorý z nich bol na ľade lepší?
"V mojich očiach si oveľa lepší hráč aj človek ty, Henrik," vyhlásil z pódia Daniel Sedin. "Hovorím to so všetkou úprimnosťou. Ale aj s vedomím toho, že o desať minút tu namiesto mňa budeš stáť ty a už sa neviem dočkať, čo o mne povieš."

Henrik Sedin na túto odľahčenú debatu rád pristúpil.
"Ako povedali naši tréneri: Henrik je na svojich sedemdesiatich percentách oveľa lepší ako Daniel na sto," žartoval držiteľ Hart Trophy a Art Ross Trophy z roku 2010.

V oveľa vážnejšom duchu potom dlhoročný kapitán Vancouveru pokračoval o tom, akou inšpiráciou preňho bol brat Daniel.
"Nielen tým, čo si predvádzal na klzisku, ale aj mimo neho," otočil sa na pódiu k svojmu najbližšiemu človeku.
Ešte pre niekoho mal slová uznania - pre svojho ďalšieho spoluhráča z Canucks Alexandra Burrowsa, s ktorým v jednej kabíne strávil dvanásť ročníkov.

"Vlastne mi pritom vôbec nie je jasné, ako nám to mohlo tak fungovať," priznal s úsmevom. "Veď ty si hovoril po francúzsky, takže sme spolu komunikovali ako delfíny. Keď sme preskočili mantinely, tak sme si napriek tomu dokonale rozumeli."
Pre Daniela Sedina bolo v Kanade dôležité stretnutie s Markusom Näslundom a Mattiasom Öhlundom, ktorí mu pomohli s aklimatizáciou na trochu iný svet.
"Mali sme možnosť učiť sa od dvoch najväčších profíkov. A hoci to možno chvíľu trvalo, tak sme si od nich zobrali všetko, čo bolo potrebné," opisoval.
Cenil si aj otcovský prístup trénera Marca Crawforda.
"Od neho sme dostávali užitočné lekcie každý deň," tvrdil. "A môžete mi veriť, že sme sa veľa naučili. Vtedy bolo treba, aby nás niekto držal skrátka. Spätne viem, že to robil správne."
V závere svojej reči vrátil lichôtky spoluhráčovi a rovnako ocenenému kamarátovi Luongovi.
"To vďaka tebe sme všetci v kabíne vedeli, že uspokojiť sa len s priemerným je vylúčené," povedal Daniel Sedin.
Spomínal aj ďalší vyslanec krajiny Björna Borga, dlhoročný kapitán tímu Ottawa Senators a jeden zo symbolov 90. rokov Daniel Alfredsson. Spomenul si napríklad na to, že na začiatku svojho pôsobenia za oceánom sa určite nemohol chváliť schopnosťou udržať niečo potrebný čas v hlave.

Keď totiž v roku 1995 pricestoval na svoj prvý predsezónny kemp, tak po chvíli zistil, že si doma vo Švédku čosi zabudol. Čosi podstatné. Korčule.
"Aj preto som svoj angažmán v Ottawe začínal veľmi, veľmi nervózne," priznal.
Nakoniec to nebol taký problém, pretože okamžite zohnal náhradné. A odštartoval úžasnú kariéru, ktorá ho nasmerovala do Siene slávy.
"Chcem poďakovať Ottawe," povedal. "Od svojho prvého dňa v Kanade som cítil obrovskú podporu. Pre mňa aj pre moju rodinu to nesmierne veľa znamenalo."
Za Senators odohral sedemnásť sezón a pôsobenie v zámorí zavŕšil v drese Detroit Red Wings. Na vizitke mu navždy ostane 426 gólov a 682 asistencií, Calder Trophy z roku 1996, King Clancy Trophy za sezónu 2011-12 a Mark Messier Leadership Award za tú nasledujúcu.
Po všetkých tých rokoch nikdy nezabudol, odkiaľ do NHL prišiel. Preto ho potešilo, že ho do Siene slávy uviedol práve krajan Mats Sundin.
"Je takmer neuveriteľné, že po všetkých nezmieriteľných bitkách medzi Senators a tvojimi Toronto Maple Leafs sme ostali priateľmi," s úsmevom krútil hlavou. "Ale vážne: Vždy som ťa obdivoval. Bol si hviezdou ešte skôr, ako som ja debutoval vo švédskej lige."
Spomenul ešte jedného Švéda. Bývalého obrancu Toronta Börje Salminga, ktorý momentálne zvádza nerovný boj s ochorením ALS.

"Börje, za všetkých švédskych hráčov ti chcem poďakovať, že sme mohli ísť po tvojich stopách. Si skutočný priekopník," ocenil.
Priekopníkom bol aj ďalší ocenený, Herb Carnegie. Väčšinou sa o ňom hovorí, že je najlepší hokejista tmavej pleti, ktorý si nikdy nezahral v NHL. Na úplný vrchol to síce nedotiahol, ale nebola to úplne jeho vina. Podľa mnohých svedectiev doplatil na rasovú diskrimináciu, bez ktorej by do Siene slávy možno nebol zaradený ako budovateľ, ale ako hráč.
"Hoci sa dočkal veľmi negatívnej skúsenosti, nikdy nezatrpkol. Bol vizionár a myslel dopredu," vyhlásila Carnegieho žiačka Angela James, jedna z prvých skutočných hviezd ženského hokeja.
Ďalšia skvelá hokejistka, Fínka Riikka Sallinen, v pondelok večer patrila medzi inaugurované osobnosti. Kvôli pracovnej zaneprázdnenosti nemohla doraziť do Kanady, ale poslala dojímavý odkaz.
"V Sieni slávy je toľko úžasných hráčov, ktorých som sa snažila napodobniť. Aj niekoľko takých, proti ktorým som hrala. A teraz som jednou z nich. Je to pre mňa obrovská česť," povedala Sallinen, ktorá sa v roku 2018 stala ako štyridsaťštyriročná najstaršou olympijskou medailistkou v histórii hokeja.
Práve o vzťahu k histórii a kontinuite hokejového vývoja vo svojom príhovore v závere večera hovoril aj komisár NHL Gary Bettman.
"Kvalita tento rok uvedených hokejistov by mala poslúžiť ako inšpirácia pre ostatných," povedal. "Ich kariéry dokazujú nielen výnimočnosť každého z nich, ale aj to, aký dokáže byť hokej krásny."