Ken Hitchcock: Láska k hráčom
Ken Hitchcock bol do Siene slávy uvedený ako budovateľ. Za svojím úspechom vidí veľa ľudí, ktorí počas hokejových rokov stáli po jeho boku.
"Pre mňa osobne je to obrovská pocta, ale zároveň je to veľké ocenenie aj pre hráčov, ktorých som viedol," povedal. "Mal som také šťastie, že som mohol byť uvedený spolu s naozaj výnimočnými ľuďmi, ktorých obdivujem. Za posledný týždeň som ich mohol lepšie spoznať a sú medzi nimi naozaj mimoriadne osobnosti."
"Moje detské idoly neboli hráči, ale tréneri," priznal Hitchcock.
S trénovaním začal pri najmenších v Sherwood Parku, viedol juniorov v Kamloops. V NHL štartoval ako asistent vo Philadelphii a následne bol povýšený na hlavného trénera Dallas Stars. Práve tam sa stal dospelým mužom.
"Bol som náročný tréner," priznal. "Bol som nekompromisný a som na to hrdý. Pre niekoho je to možno neslušné slovo, ale pre mňa nie. Znamená to, že som sa hráčov nikdy nebál. Nebál som sa hovoriť im nepríjemné veci. Hráči to rešpektovali. Ja ich obdivujem. Som veľmi vďačný za to, čo pre mňa urobili. Milujem ich."
Vďaka hokeju mal vraj skvelý život. Taký, o akom sa mu ani nesnívalo.
"Získal som vďaka nemu priateľov, na ktorých som sa vždy mohol spoľahnúť. A ktorí sa hádam mohli spoľahnúť na mňa. Som ten najšťastnejší človek na svete."
Tom Barrasso: Sem sa nikto nedostane sám
Tom Barrasso sa počas svojho inauguračného príhovoru zameral na ľudí aj na príležitosti, ktoré ho priviedli až do Siene slávy.
"Sem sa nikto nedostane sám," vyhlásil. "Potrebujete na to lásku, podporu a zo všetkého najviac príležitosť od ľudí, ktorých cestou stretávate. O túto poctu sa chcem podeliť s ľuďmi, ktorí ma podporovali a umožnili mi dostať sa až sem."
Začal s vyjadrením vďaku svojim rodičom, Tomovi a Lucy, ktorí ho rovnako ako sestru adoptovali.
"Milovali nás a podporovali vo všetkom, do čoho sme sa pustili," uviedol. "O hokej pritom nevedeli nič iné ako to, že štadión vyzerá ako dobré miesto pre deti."
Keď miestna aréna zbankrotovala, Tomovi rodičia sa stali jej spolumajiteľmi, len aby ju udržali pri živote.
"Stali sa z nich blázni do hokeja. Čas strávený v aréne milovali. Páčilo sa im, keď sledovali radosť všetkých, ktorí v nej korčuľovali," opisoval päťdesiattriročný Barrasso. "Keď som mal dvanásť, tak som na štadióne začal brigádovať. Čistiť toalety a umývať podlahu. Dodnes som nepracoval inde ako na hokejovom štadióne."
Mike Vernon: Tak som to dokázal
Keď Mike Vernon naskočil do svojho prvého a jediného zápasu sezóny 1983-84, tak nejaké budúce uvedenie do Siene slávy vyzeralo ako úplný nezmysel.
"Odohral som jedenásť minút a dostal som štyri góly. Moja úspešnosť bola 33,3 percenta, priemer som mal 22,22," spomínal Vernon. "To bolo skutočné dno, od ktorého som sa musel odraziť."
Jeho kariéra však rýchlo nabrala úplne iný spád, Calgary v roku 1989 výrazne pomohol k zisku Stanley Cupu. Zopakoval to v roku 1997 s Detroitom, kde sa dočkal aj Conn Smythe Trophy pre najlepšieho hráča play off.
Vernon ukončil kariéru s bilanciou 385 výhier, 92 remíz a 273 porážok, v dresoch Flames, Red Wings, Florida Panthers a San Jose Sharks naskočil do 781 zápasov.
Keď ďakoval rodičom, podelil sa o príbeh so svojou mamičkou a jednou jej otázkou.
"Mami, kedysi si sa ma opýtala, či sa niekedy dostanem do Siene slávy. No, tak som to dokázal."
Henrik Lundqvist: Nebojte sa snívať
Henrik Lundqvist dostal svoju inauguračnú plaketu od Patricka Roya, ktorého ako dieťa obdivoval.
"Bol pre mňa obrovskou inšpiráciou," priznal Lundqvist. "Nikdy na túto chvíľu nezabudnem. Nikdy."
Lundqvist sa Siene slávy dostal pri prvej možnej príležitosti. Vo svojom príhovore opisoval, aké to bolo v koži osemročného chlapca žijúceho v zapadnutom švédskom Are. Priznal, čo tento malý chalan kedysi s hrôzou v očiach povedal svojej babičke.
"Čo ak v tomto malom mestečku ostanem trčať navždy? Čo ak nikto nezistí, čo vo mne je?" pýtal sa ako dieťa.
Zbytočné obavy, chlapec z Are nakoniec dobyl svet. V NHL odohral 459 zápasov, najviac zo všetkých európskych brankárov. Je jediný brankár v histórii NHL, ktorý vyhral aspoň dvadsať zápasov v trinástich sezónach v rade. Získal zlatú olympijskú medailu a stal sa majstrom sveta.
"Pripadá mi ironické, že ma do Madison Square Garden a do Siene slávy NHL priviedli obavy z toho, že sa nikdy nevyhrabem z Are," priznal. "Keď som vyrastal, tak som sa nebál mať odvážne sny. Otec, brat aj sestra mi vždy hovorili: Neboj sa snívať. Vďaka tomu na sebe budeš ešte viac pracovať. Na to som nikdy nezabudol. Aj keď takto vysoko som si to úprimne povedané nepredstavoval."
Keď v pondelok opúšťal pódium, z publika sa ozývalo "Hen-rik, Hen- rik!"
Áno, presne ten slávny pokrik, ktorý za jeho čias tak často burácal v Madison Square Garden.