Nabudúce môžu byť povýšení Lundqvist i Eliáš

Tohtoročné vstupenky do Siene slávy boli s veľkou pompou rozdané, medzi nesmrteľných sa zaradili Daniel Alfredsson, Roberto Luongo, Daniel Sedin, Henrik Sedin, Herb Carnegie a Riikka Sallinen. Už teraz však môžeme špekulovať o tom, kto bude rovnako poctený o rok.

Môže to byť naozaj skvelá spoločnosť!
Redakcia nhl.com/sk vybrala osem možných adeptov, medzi ktorými sú stávky na istotu aj tajní žolíci.
1. Henrik Lundqvist

Je takmer vylúčené, že by o rok medzi vybranými chýbal. Kráľ Henrik si počas svojho pôsobenia v New York Rangers vyslúžil povesť jedného z najstabilnejších brankárov v súťaži a vyčnieval aj ako výrazná osobnosť.
V roku 2012 získal Vezina Trophy, v každej zo svojich prvých desiatich sezón bol medzi šiestimi najlepšími brankármi ligy. V roku 2014 priviedol Rangers do finále Stanley Cupu a trikrát pomohol partii z Manhattanu postúpiť medzi štyroch najlepších. Je jediným brankárom v histórii, ktorý vo svojich prvých siedmich ročníkoch vždy priviedol mužstvo k minimálne tridsiatim víťazstvám. V roku 2006 priviedol Švédsko k olympijskému triumfu v talianskom Turíne. Už si môže začať pripravovať reč.
2. Patrik Eliáš

Jeho výber by bol trochu prekvapujúci, ale pozor! Na druhej strane nie je ničím, čo by si český forvard nezaslúžil. Eliáš bol počas svojej kariéry často trochu prehliadaný, ale pritom patrí medzi najdôležitejších hráčov New Jersey všetkých čias. V klube drží rekordy v góloch, asistenciách, bodoch, strelách na bránku, presilovkových góloch aj bodoch. To isté platí aj o oslabení, víťazných góloch a góloch v predĺžení. Mnoho z týchto kategórií opanoval aj v play off.
V rokoch 2000 a 2003 zdvíhal nad hlavu Stanley Cup. Aj keď formálne môže byť do Siene slávy uvedený už od roku 2019, zatiaľ na rad neprišiel. Už keď sa pred dvomi prebojoval medzi vyvolených Marián Hossa, spomenul Eliáša, že by si pozvánku zaslúžil tiež. Prečo sa sláva doteraz zaobišla bez neho? "Čítal som článok, kde novinár obhajoval môj možný výber. A zároveň pripomenul, že v môj neprospech možno hrá to, že som bol v defenzívnom tíme a nikdy sme neboli vyslovene ofenzívne naladení," premýšľal Eliáš o jednom možnom dôvode v rozhovore Denník Sport.
3. Henrik Zetterberg

Švédsky center ukončil kariéru s 960 bodmi z 1082 duelov a bol symbolom jednej epochy Detroit Red Wings. Keď jeho tím v roku 2008 získal Stanley Cup, tak práve Zetterberg zdvihol nad hlavu Conn Smythe Trophy. Presne vtedy sa stal členom Triple Gold Clubu, pretože predtým dosiahol prvenstvo na olympiáde a na majstrovstvách sveta (v oboch prípadoch to bolo v roku 2006).
Z pohľadu dejín je siedmym najlepšie bodujúcim vyslancom svojej vlasti, ale jeho prínos sa nikdy nedal obmedziť len na viditeľné štatistiky. Užitočný univerzál sa postaral aj o množstvo defenzívnej lopoty a vypracoval sa na jedného z lídrov. Ak naňho porota na budúci rok naozaj ukáže, bude to po tohtoročnom večierku so Sedinovcami a Alfredssonom ďalšia švédska jazda. Na prvý pokus vyšiel naprázdno, ale do Siene slávy patrí.
4. Rod Brind'Amour

Na Sieň slávy čaká už prekvapujúco dlho, aj keď jeho meno v hokeji predstavuje synonymum úspešného machra. Z pohľadu hráča i trénera. Skvelý center získal Stanley Cup v roku 2006, keď mal na sebe dres tímu Carolina Hurricanes. Už vtedy sa s kapitánskym céčkom predviedol ako vodca, ktorého ostatní bez reptania nasledujú. Túto svoju reputáciu ešte posilnil ako tréner na tej istej adrese.
V hráčskej kariére opentlil štatistiky 1184 bodmi z 1484 zápasov, okrem úspechov z NHL dosiahol aj zlato z majstrovstiev sveta IIHF 1994. Ešte kým sa stal legendou Hurricanes, bojoval vo farbách St. Louis Blues a Philadelphia Flyers. Najväčšie uznanie si však vyslúžil pod zástavou mužstva z Raleighu, ešte v ako tridsaťpäť a tridsaťšesťročnému mu patrila Selke Trophy. Kariéru ukončil v roku 2010.
5. Alexander Mogilnyj

Alebo to bude rok ruskej hokejovej školy. Prvým vyslancom východnej ríše môže byť o rok pravý krídelník s úžasným hokejovým inštinktom, ktorý mal na vstup do Siene slávy už trinásť pokusov. Vlastne je čudné, že sa ešte nedočkal - Mogilnyj v NHL nazbieral 1032 bodov, v Buffalo Sabres a Vancouver Canucks bol schopný v jednej sezóne prekonať aj magickú stovku. Dávno pred Ovečkinom ho nazývali Alexander Veľký.
Jeho príbeh je navyše ako z bondovky. V roku 1989 sa totiž odvážne rozhodol vymaniť zo sovietskeho otrockého systému, utiecť vrchnému trénerovi Tichonovovi a skúsiť to namiesto toho v NHL. Počas reprezentačného turnaja vo Švédsku sa nečakane vzdialil od výpravy zbornej, v obchodnom centre utiekol k zadnému vchodu, odkiaľ si ho pred dobiehajúcimi kágébákmi svižne odviezli zástupcovia Buffalo Sabres. Jeho neobyčajná story by si zaslúžila pôsobivú bodku.
6. Sergej Gončar

A ešte jeden Rus, ďalší dlhodobý čakateľ. Víťaz Stanley Cupu s Pittsburghom z roku 2009 mohol byť do Siene slávy povolaný už šesťkrát a určite raz príde na rad. Medzi obrancami je v histórii NHL sedemnásty s 811 bodmi. V hlasovaní o Norris Trophy až štyrikrát skončil medzi piatimi najlepšími. V Nagane vybojoval olympijské striebro a v Salt Lake City bronz.
Rodák z Čeľabinska bol v drafte 1992 vybraný ako štrnásty, spomenuli si naňho Washington Capitals. Aj s nimi bol blízko ku grálu, ale v roku 1998 sa vo finálovej sérii musel skloniť pred Red Wings. Za Gončarom aj tak ostáva parádna kariéra - štyrikrát si zahral All-Star Game, osemkrát sa dostal cez päťdesiatbodovú hranicu. Na jeho strelu zápästím brankári dodnes spomínajú s hrôzou.
7. Curtis Joseph

Jeden z najvýraznejších brankárov 90. rokov mal neodmysliteľnú prezývku CuJo, ale aj pozoruhodné štatistiky - v kolónke vyhratých zápasov pri Josephovom mene svieti číslo 454, teda len o päť menej ako pri Lundqvistovom. Odchytal veľmi slušných 943 duelov, čo ho medzi brankármi zaraďuje na siedme miesto. Diskvalifikuje ho však fakt, že nikdy nevyhral ani Vezina Trophy, ani Stanley Cup. Na druhej strane - šampiónmi NHL sa nestali ani Lundqvist či Roberto Luongo, takže by to nemal byť závažnejší argument.
Navyše sa nájdu aj dosť výrazné plusové body. V roku 1996 získal s Kanadou na Svetovom pohári striebro a jeden duel odchytal aj počas ťaženia národného tímu za olympijským zlatom v roku 2002. Jeho zvolanie tak môže na budúci rok zhatiť okolnosť, ktorú neovplyvní - dvaja brankári naraz do Siene slávy neboli vybraní od roku 1980. A to nie je dobré znamenie, pretože Lundqvist asi nevyjde naprázdno.
8. Caroline Ouellette

Nemôžeme zabudnúť ani na hokejistky. A už vôbec nie na legendárnu útočníčku, ktorá získala zlato na štyroch olympiádach za sebou - od roku 2002 do roku 2014. Na majstrovstvách sveta IIHF k tomu pridala šesť ďalších prvenstiev.
Ouellette má v štatistikách University of Minnesota-Duluth fantastický priemer 2,36 bodu na zápas, s Montreal Stars v roku 2009 zdvíhala nad hlavu zvedala Clarkson Cup. V pomyselnej obdobe mužského Triple Gold Clubu sú okrem nej už len dve ďalšie ženy - Hayley Wickenheiser a Jayna Hefford. Quellette Ouellette je teda v rovnakej situácii ako Lundqvist, takže na jej povýšenie medzi nesmrteľných si pokojne môžete staviť milión.
Ďalší možní adepti na Sieň slávy v roku 2023:
Theo Fleury, Pierre Turgeon, Jeremy Roenick, Keith Tkachuk, Mike Vernon, Tom Barrasso, Mike Richter, Rick Nash, John LeClair.
Viac o téme [Úcta a smiech. Legendy ďakovali aj žartovali]