pit-jagr-cup

Jaromír Jágr vo štvrtok oslávil 52. narodeniny v Pittsburghu. Teda v meste, kde sa to všetko začalo, keď ho v roku 1990 Penguins ako číslo päť draftovali do NHL.

Bol to počiatok veľkých osláv, ktoré vyvrcholia v nedeľu pred duelom s Los Angeles Kings, keď klub slávnostne vyvesí Jágrov dres s číslom 68 pod strechu PPG Paints Areny.

Bude ešte len tretí hráč Penguins, ktorý dostane takúto poctu – zatiaľ sa to týka len čísla 66 Maria Lemieuxa a Michela Briera a jeho čísla 21.

"Je to veľká česť," povedal Jágr vo štvrtok pre NHL.com. "Nikdy som nebol človek, ktorý sa teší na oslavy, ale toto bude niečo výnimočné."

Jágr je druhý najproduktívnejší hráč NHL s 1921 bodmi (766 gólov, 1155 asistencií) v 1733 dueloch základnej časti. Stále nastupuje za Kladno v českej extralige, ale teraz ho čaká 'návrat domov': v Pittsburghu odohral svojich úvodných 11 sezón z celkovo 24 v NHL, dvakrát tu vyhral Stanley Cup (1991, 1992), získal tu Hart Trophy v sezóne 1998-99 a dokonca päťkrát Art Ross Trophy pre kráľa bodovania (1994-95, 1997-98, 1998-99, 1999-2000, 2000-01).

V histórii Penguins je s 1079 bodmi (439+640) v 806 dueloch základnej časti štvrtý, pred ním sú len Jevgenij Malkin (1270), Sidney Crosby (1554) a Lemieux (1723). Štvrtý je aj v bodoch v play off s bilanciou 65 gólov, 82 asistencií v 140 dueloch.

Keď ho klub v roku 2001 z finančných dôvodov vymenil do Washington Capitals, Jágr odohral v americkej metropole tri sezóny. Nasledovali angažmány v New York Rangers (štyri sezóny), Philadelphia Flyers (jedna), Dallas Stars (jedna), Boston Bruins (jedna), New Jersey Devils (dve), Florida Panthers (tri) a Calgary Flames (jedna), kým sa v roku 2018 vrátil do Česka.

Pittsburgh preto vždy považoval za svoj zámorský domov.

"V tomto meste ma draftovali," tvrdí. "Správali sa tu ku mne ako k vlastnému dieťaťu. Chápali, že neviem po anglicky, boli ku mne skvelí. Bol som chlapec, ktorý si hľadal nové bývanie, chcel len hrať hokej a potreboval som pomoc – tak to v mojich 18 rokoch bolo. Bolo to pre mňa niečo úplne nové a cítil som, že to ľudia z Pittsburghu pochopil a snažili sa mi pomôcť, ako sa len dalo."

Vo veľkom rozhovore s NHL.com Jágr hovorí nielen o blížiacich sa oslavách, ale aj o svojich rokoch v drese Penguins, o Lemieuxovi aj o svojej budúcnosti.

Čo pre vás nedeľný ceremoniál znamená?

"Po prvé, niečo také sa nedeje často, preto to znamená tak veľa. Naposledy sa niečo podobné stalo pred nejakými dvadsiatimi rokmi, keď vyraďovali Mariovo číslo (v roku 1997)."

A potom ho v roku 2000 zase dávali dole, keď ohlásil návrat.

"Presne. Už sa na to nemohol pozerať, tak povedal: Vraciam sa. Ale o chvíľu pribudnú ďalšie. Veď viete, Sid. Medzi mnou a Mariom uplynula dlhá doba, ale čoskoro ich tam bude viac a tí hráči si to zaslúžia."

Váš bývalý spoluhráč a dnešný televízny analytik Phil Bourque pred štyrmi rokmi odcestoval do Kladna, aby s vami možnosť vyradenia čísla prebral, ale vraj ste to ani veľmi neriešili...

"Nechcem, aby to vyznelo zle, ale toto nie sú veci, ktoré by som vyslovene vyhľadával. Ako to povedať správne… Nie je to trofej. Máte Stanley Cup, ktorý na individuálnej úrovni nemá ekvivalent. Skrátka milujem hokej a vnímam ako veľké šťastie, že som sa ním mohol živiť. Nič iné som nikdy neriešil. Chcel som hrať a byť na ľade – to mi dávalo všetko. Hokej mi dal, čo som potreboval."

Pittsburgh Penguins v Montreal Canadiens

Čo pre vás znamenalo hrať hneď na začiatku kariéry s Lemieuxom?

"Teraz sa o tom nechcem rozprávať, pretože mám pripravený prejav a v ňom to vysvetlím. Ale od prvého momentu, keď som ho uvidel, bol môj idol. Hovoril som si: Chcel by som byť ako on. A moje želanie sa stalo skutočnosťou."

Je pravda, že ste všetkým štyrom prvým tímom draftu 1990 – Quebec Nordiques, Vancouver Canucks, Detroit Red Wings a Flyers – povedal, aby si vás nevybrali, pretože chcete hrať len za Penguins?

"Viete, ako to chodí: napoly je to pravda a napoly nie. Áno, prvým trom tímom som to povedal. Philly tesne predtým vyhodila (generálneho manažéra) Bobbyho Clarkea) aj skautov, ale súdiac podľa toho, ako sme sa rozprávali, ma veľmi chceli. V Pittsburghu to bolo rovnaké. A Mario mal extra záujem."

Takže ste si mysleli, že skončíte v jednom z tých dvoch tímov?

"Áno. A viete čo? Vlastne som nikdy nepovedal, že nechcem ísť inam. Povedal som, že by som inak musel ísť na vojnu (v bývalom Československu). To nebolo to isté, ale nejakých ľudí to mohlo trochu vystrašiť, pretože do armády sa vtedy chodilo na dva roky."

GettyImages-115263594 (1)

Najlepšie spomienky na Penguins máte na dve výhry Stanley Cupu?

"Je zvláštne, že som premýšľal o tom, s koľkými hráčmi som ešte v Pittsburghu nastupoval v neskorších rokoch. Ale zato si pamätám úplne presne, aj po tých tridsiatich rokoch, úplne každého z tímov, ktoré získali Stanley Cup. Pretože to si musíte spoločne vybojovať, prežiť to ťažké a krásne a potom aj tie oslavy… V pamäti vám ostane všetko. Pamätám si, ako som pred dvomi rokmi vo Philly úplnou náhodou stretol Jaya Caufielda – aj po tých dlhých rokoch sme sa hneď objali. Takto ma to dostalo. Je to výnimočná vec."

Budú teraz podobné stretnutia v nasledujúcich dňoch veľká zábava?

"Jasné, že budú. Keď hráte v NHL, tak sa stretávate pomerne často. Vídate chlapcov v televízii, potom prídu ako súperi… Tak som to mal s Bourquem, Bobom Erreym. Alebo Mario, Rick Tocchet či Ron Francis – rovnaký prípad. Ostatných som nevidel dlho. Keď nepôsobia v hokeji, tak nie je šanca. S niektorými sme sa nevideli asi dvadsať rokov. Možno ich nespoznám - ja mám päťdesiat, takže im môže ťahať na sedemdesiatku (smeje sa). Veď keď sme vyhrali prvýkrát, tak som mal 18. Teraz mám 52."

Váš bývalý spoluhráč Paul Stanton pre The Athletic opísal, ako ste po triumfe 1991 sedeli na ceste späť v kokpite lietadla a pomáhali ste pilotovať. Naozaj sa to stalo?

"Človeče, to si nepamätám. A to ani nepijem (smeje sa). Nikdy som nepil, ale aj tak si na to nespomeniem. Na to nedokážem odpovedať."

V roku 2011 ste sa po návrate z KHL takmer vrátili do Pittsburghu, ale nakoniec ste skončili v drese Flyers… Cítite, že blížiacim sa ceremoniálom sa všetko definitívne uzavrie?

"Povedal som to miliónkrát a chcem to zopakovať ešte raz a naposledy: Hlavným dôvodom, prečo som po návrate z Ruska nešiel do Pittsburghu, bolo to, že som sa nechcel vracať len na jednu sezónu. Cítil som, že som dosť dobrý na to, aby som v NHL hral dlhší čas. Zistil som to na majstrovstvách sveta. Vedel som, ako som tie roky v Rusku trénoval. Cez leto som sa pripravoval s chlapcami z NHL a vedel som, že na to mám. Nikto iný to vedieť nemohol. Ľudia si mysleli, že to bude jednorazový návrat, ale ja som si veril… Zároveň mi bolo jasné, že potrebujem dostať príležitosť."

Ako to myslíte?

"Vedel som, že keby som išiel do Pittsburghu, tak Sid bude mať svoj útok a Malkin tiež. Takže by som bol prinajlepšom v treťom, možno vo štvrtom. A nemyslím si, že by som potom mohol ukázať, čo vo mne je. To bola jediná vec, ktorú som riešil. Vybral som si Philly, pretože tam urobili veľké trejdy, odišli Jeff Carter a (Mike) Richards. Priviedli nových chlapcov, tím sa zmenil. Bral som to tak, že keď sa doň nedostanem, tak to bude len moja chyba, pretože nie som dosť dobrý. Necítil som, že by to v Pittsburghu bolo podobné. Možno som sa mýlil, ale oni v roku 2009 vyhrali Stanley Cup, mali dobré mužstvo a radi hrali spolu."

Takže si myslíte, že je to už všetko vyriešené?

"Dúfam. Nikdy som proti Penguins nič nemal. Keď tam na mňa bučali ako na súpera, tak som to chápal. Nie som hlúpy - prečo by mi mali držať palce, keď som hral proti nim? To predsa nemá zmysel. Vôbec som sa nehneval. A nikdy som o Pittsburghu nepovedal nič zlé."

Stále nastupujete za Kladno, ako dlho to ešte máte v pláne?

"Hrám preto, že bojujeme s mnohými zraneniami. Určite netrénujem tak, ako som trénoval v minulosti. Nehrám veľa zápasov, na prípravu nemám čas už vôbec… Hokej mám stále rád, ale na práci mám oveľa viac. Ani mne sa nepáči, že je to takto pol na pol. Pretože keď ma niečo naozaj baví, tak do toho vždy chcem ísť naplno. Teraz sa to však nedá, pretože je tých vecí veľa."

Tým myslíte, že šéfujete celému klubu?

"Nielen to. Sú to aj rodinné záležitosti, pretože mi minulý rok zomrel otec. A ďalšie veci."

Takže by to mohla byť vaša posledná sezóna?

"Nie som si istý. Závisí od toho, či sa zranení chlapci vrátia, alebo nie. Uvidíme, ako to dopadne."

Príbuzný obsah