To najlepšie z prejavov nových členov Siene slávy  

Do Siene slávy NHL bolo v pondelok uvedených sedem nových členov.

Prinášame kľúčové momenty prejavov Toma Barrassa, Henrika Lundqvista, Pierra Turgeona, Mikea Vernona a Caroline Ouletteovej. Okrem nich prišli na rad aj Ken Hitchcock a členovia rodiny Pierra Lacroixa – poslední dvaja boli do prestížnej spoločnosti vybraní ako budovatelia. Slávnostnú chvíľu okomentoval aj komisár NHL Gary Bettman.

Pierre Turgeon: Bratská láska

Pierre Turgeon počas svojho inauguračného prejavu poďakoval a ocenil mnohých ľudí, ale príhovor začal zmienkou o jedincovi, ktorý ho v úvode kariéry inšpiroval najviac.

"Ako mladý chlapec som sa chcel vyrovnať svojmu staršiemu bratovi Sylvainovi. Videl som ho hrať hokej za juniorov a sníval o tom, že sa to niekedy podarí aj mne. Som hrdý na to, že sme potom boli v drafte vybraní ako číslo jeden a dva," povedal. "Na dvoch bratov je to slušná vizitka."

Turgeona si ako premianta draftu 1987 vybrali Buffalo Sabres. Jeho súrodenca Sylvaina, o štyri roky staršieho ako dvojku získali Hartford Whalers v drafte 1983. Počas kariéry si zahral v 669 dueloch NHL za Whalers, Montreal Canadiens, New Jersey Devils a Ottawa Senators.

Keď Senators draftovali Pierra, Turgeonovi sa stali prvými bratmi v histórii súťaže, ktorí boli vybraní z dvoch úvodných pozícií draftu.

Ďakoval každému tímu, za ktorý hral (Canadiens, Sabres, New York Islanders, St. Louis Blues, Dallas Stars, Colorado Avalanche) aj mnohým hokejistom. Hovoril o tom, aké bolo stáť v Islanders nablízku legendárnemu generálnemu manažérovi Billovi Torreymu a trénerovi Alovi Arbourovi.

"Od nich som sa veľa naučil. Arbour bol pre nás všetkých ako otec," ocenil.

Caroline Oulletteová: Život s hokejom

Caroline Oulletteová vo svojom prejave opísala moment, keď ju ako malé dievča hokej chytil a už nepustil. Vtedy si vraj uvedomila, že táto hra musí byť celý jej život.

"Bola som taká šťastná, keď som ako dieťa objavila hokej," spomínala. "Okamžite sa stal mojou vášňou. Snívala som o tom, že si zahrám za Habs. Ako každý, kto vyrastal v Montreale."

O hokeji síce snívala, ale také rýchle to nebolo. Najskôr musela presvedčiť svojich rodičov, že je táto hra vhodná aj pre dievčatá.

Trvalo dva roky, kým otec Andre a matka Nicole súhlasili. Mama jej bez vedomia otca kúpila korčule. Keď raz začala hrať, tak to bol práve Andre, kto s nadšením trénoval jej tímy. Od deviatich do sedemnástich hrala len s chlapcami.

"Vtedy som si naozaj vypočula všetko možné, ale aj to mi pomohlo uvedomiť si, aké šťastie som mala. Veľa iných dievčat v mojom veku podobnú hokejovú príležitosť nemalo," vyhlásila.

Jej kariéra dosiahla vrchol, keď svoju tretiu zo štyroch zlatých olympijských medailí. V roku 2010 sa to stalo na domácej pôde, v kanadskom Vancouveri.

V roku 2014 rozbehla neziskový projekt s názvom Girls Hockey Celebration, ktorý pomáha dievčatám snažiacim sa v hokeji presadiť ako hráčky, trénerky či rozhodkyne. Tento rok organizácia usporiada turnaj, ktorého sa zúčastní sto tímov.

Gary Bettman: Vítanie kľúčových víťazov

Komisár NHL Gary Bettman v Dvorane privítal ročník 2003. Nezabudol spomenúť ani nedávnu predčasnú smrť českého brankára Romana Čechmánka, ktorý odohral niekoľko sezón v tíme Philadelphia Flyers rovnako ako predchádzajúci skon legendárneho obrancu Börje Salminga.

"Aj keď smútime nad odchodom tých, ktorí už nie sú s nami, ale budú naďalej žiť v našich spomienkach," povedal Bettman. "Prosím, nezabúdajte na nich."

Potom sa už venoval vybraným do Siene slávy v roku 2023.

"Sú vskutku pozoruhodná spoločnosť," povedal. "Všetci piati bývalí hráči a dvaja budovatelia mi pripadajú ako niekto, koho by som nazval kľúčovými víťazmi. Chcem tým povedať, že všetkých sedem vytvorilo základné kamene trvalej tímovej dokonalosti, alebo priamo slúžilo ako jeden z týchto základných kameňov. Inak povedané - je ťažké predstaviť si, že by ich tímy mohli byť úspešné bez nich."

Historickou chvíľou je podľa neho zaradenie troch brankárov naraz. To sa ešte nikdy nestalo.

Komisár Bettman označil sedmičku ocenených za skutočne inšpiratívne osoby, ktoré si takúto poctu nepochybne zaslúžia.

Pierre Lacroix: Splnený sen

Joe Sakic hovoril o Pierrovi Lacroixovi ako o dokonalom funkcionárovi a rodinnom človeku. Aj Max Lacroix hovoril o svojom dedkovi s veľkým zaujatím. Povedal, čo toto ocenenie znamená pre rodinu. Coco Lacroix, vdova po Pierreovi, počas prejavu o svojom mužovi ťažko skrývala slzy.

Tých dvanásť minút prejavov Sakica, Maxa a Coco Lacroixových bolo veľmi emotívnych. Zaznievali slová o skvelom mentorovi a vzore, ale aj o najlepšom priateľovi a životnej láske.

Pierre Lacroix bol do kategórie budovateľov uvedený preto, že k jeho skvelej kariére patria aj dva Stanley Cupy s Avalanche. Zomrel 13. decembra 2020 vo veku 72 rokov.

"Všetci vieme, aký by bol Pierre na nás hrdý," vyhlásil Sakic. "Hokej je vďaka nemu nepochybne o niečo lepší."

Sakic v pondelok priviedol na pódium Maxa, ktorý prijal inauguračnú plaketu svojho dedka práve z rúk bývalého kapitána Colorada.

Svojho dedka tituloval "Papa" a vraj bol jeho najlepší priateľ. Práve on požiadal strýka Martina, aby priviedol babičku. Coco Lacroix počas svojho následného príhovoru hľadela na strop a bojovala so slzami.

"Tvoj sen sa splnil, miláčik," povedala. "Som veľmi šťastná."

Ken Hitchcock: Láska k hráčom

Ken Hitchcock bol do Siene slávy uvedený ako budovateľ. Za svojím úspechom vidí veľa ľudí, ktorí počas hokejových rokov stáli po jeho boku.

"Pre mňa osobne je to obrovská pocta, ale zároveň je to veľké ocenenie aj pre hráčov, ktorých som viedol," povedal. "Mal som také šťastie, že som mohol byť uvedený spolu s naozaj výnimočnými ľuďmi, ktorých obdivujem. Za posledný týždeň som ich mohol lepšie spoznať a sú medzi nimi naozaj mimoriadne osobnosti."

"Moje detské idoly neboli hráči, ale tréneri," priznal Hitchcock.

S trénovaním začal pri najmenších v Sherwood Parku, viedol juniorov v Kamloops. V NHL štartoval ako asistent vo Philadelphii a následne bol povýšený na hlavného trénera Dallas Stars. Práve tam sa stal dospelým mužom.

"Bol som náročný tréner," priznal. "Bol som nekompromisný a som na to hrdý. Pre niekoho je to možno neslušné slovo, ale pre mňa nie. Znamená to, že som sa hráčov nikdy nebál. Nebál som sa hovoriť im nepríjemné veci. Hráči to rešpektovali. Ja ich obdivujem. Som veľmi vďačný za to, čo pre mňa urobili. Milujem ich."

Vďaka hokeju mal vraj skvelý život. Taký, o akom sa mu ani nesnívalo.

"Získal som vďaka nemu priateľov, na ktorých som sa vždy mohol spoľahnúť. A ktorí sa hádam mohli spoľahnúť na mňa. Som ten najšťastnejší človek na svete."

Tom Barrasso: Sem sa nikto nedostane sám

Tom Barrasso sa počas svojho inauguračného príhovoru zameral na ľudí aj na príležitosti, ktoré ho priviedli až do Siene slávy.

"Sem sa nikto nedostane sám," vyhlásil. "Potrebujete na to lásku, podporu a zo všetkého najviac príležitosť od ľudí, ktorých cestou stretávate. O túto poctu sa chcem podeliť s ľuďmi, ktorí ma podporovali a umožnili mi dostať sa až sem."

Začal s vyjadrením vďaku svojim rodičom, Tomovi a Lucy, ktorí ho rovnako ako sestru adoptovali.

"Milovali nás a podporovali vo všetkom, do čoho sme sa pustili," uviedol. "O hokej pritom nevedeli nič iné ako to, že štadión vyzerá ako dobré miesto pre deti."

Keď miestna aréna zbankrotovala, Tomovi rodičia sa stali jej spolumajiteľmi, len aby ju udržali pri živote.

"Stali sa z nich blázni do hokeja. Čas strávený v aréne milovali. Páčilo sa im, keď sledovali radosť všetkých, ktorí v nej korčuľovali," opisoval päťdesiattriročný Barrasso. "Keď som mal dvanásť, tak som na štadióne začal brigádovať. Čistiť toalety a umývať podlahu. Dodnes som nepracoval inde ako na hokejovom štadióne."

Mike Vernon: Tak som to dokázal

Keď Mike Vernon naskočil do svojho prvého a jediného zápasu sezóny 1983-84, tak nejaké budúce uvedenie do Siene slávy vyzeralo ako úplný nezmysel.

"Odohral som jedenásť minút a dostal som štyri góly. Moja úspešnosť bola 33,3 percenta, priemer som mal 22,22," spomínal Vernon. "To bolo skutočné dno, od ktorého som sa musel odraziť."

Jeho kariéra však rýchlo nabrala úplne iný spád, Calgary v roku 1989 výrazne pomohol k zisku Stanley Cupu. Zopakoval to v roku 1997 s Detroitom, kde sa dočkal aj Conn Smythe Trophy pre najlepšieho hráča play off.

Vernon ukončil kariéru s bilanciou 385 výhier, 92 remíz a 273 porážok, v dresoch Flames, Red Wings, Florida Panthers a San Jose Sharks naskočil do 781 zápasov.

Keď ďakoval rodičom, podelil sa o príbeh so svojou mamičkou a jednou jej otázkou.

"Mami, kedysi si sa ma opýtala, či sa niekedy dostanem do Siene slávy. No, tak som to dokázal."

Henrik Lundqvist: Nebojte sa snívať

Henrik Lundqvist dostal svoju inauguračnú plaketu od Patricka Roya, ktorého ako dieťa obdivoval.

"Bol pre mňa obrovskou inšpiráciou," priznal Lundqvist. "Nikdy na túto chvíľu nezabudnem. Nikdy."

Lundqvist sa Siene slávy dostal pri prvej možnej príležitosti. Vo svojom príhovore opisoval, aké to bolo v koži osemročného chlapca žijúceho v zapadnutom švédskom Are. Priznal, čo tento malý chalan kedysi s hrôzou v očiach povedal svojej babičke.

"Čo ak v tomto malom mestečku ostanem trčať navždy? Čo ak nikto nezistí, čo vo mne je?" pýtal sa ako dieťa.

Zbytočné obavy, chlapec z Are nakoniec dobyl svet. V NHL odohral 459 zápasov, najviac zo všetkých európskych brankárov. Je jediný brankár v histórii NHL, ktorý vyhral aspoň dvadsať zápasov v trinástich sezónach v rade. Získal zlatú olympijskú medailu a stal sa majstrom sveta.

"Pripadá mi ironické, že ma do Madison Square Garden a do Siene slávy NHL priviedli obavy z toho, že sa nikdy nevyhrabem z Are," priznal. "Keď som vyrastal, tak som sa nebál mať odvážne sny. Otec, brat aj sestra mi vždy hovorili: Neboj sa snívať. Vďaka tomu na sebe budeš ešte viac pracovať. Na to som nikdy nezabudol. Aj keď takto vysoko som si to úprimne povedané nepredstavoval."

Keď v pondelok opúšťal pódium, z publika sa ozývalo "Hen-rik, Hen- rik!"

Áno, presne ten slávny pokrik, ktorý za jeho čias tak často burácal v Madison Square Garden.