Hovorí vám niečo napríklad meno Eddieho Giacomina? V roku 1975 došlo k jednému z najdojímavejších momentov v histórii NHL, keď sa v drese Detroit Red Wings vrátil do Madison Square Garden len dva dni potom, ako ho New York Rangers zapísali na listinu voľných hráčov. Pre milovanú legendu klubu z Manhattanu to bol prvý duel za Red Wings.
Jeho odchod šokoval celú hokejovú verejnosť. Zmena zdrvila aj Giacomina, dokonca zvažoval koniec kariéry. Nakoniec si to však rozmyslel a vydal sa do New Yorku. Prvýkrát ako hosť.
Viac o téme: [Super 10: Vegas má rekord, šampióni sa šplhajú nahor]
"Madisonka bola jedenásť rokov mojím domovom. Poznám tu každý kút. Ale v tejto miestnosti som nikdy nebol," priznal v kabíne určenej protivníkom Rangers.
Hneď ako sa potom objavil na ľade, fanúšikovia vstali a uznanlivo začali skandovať "Ed-die! Ed-die!" Giacomin to najskôr skúšal ustáť, ale nakoniec sa rozplakal. Detroit vtedy po jeho famóznom výkone vyhral 6:4, newyorskí priaznivci aplaudovali a vlastný celok vybučali.
"Jeden zo strelcov sa vtedy dokonca prišiel ospravedlniť, že mi dal gól," spomínal po čase Giacomin. "Celý som sa triasol. Myslel som, že to so mnou sekne. Ešteže pri hre som mal na tvári masku. Inak by bolo vidieť, že som plakal takmer permanentne."
Hoci fandenie súperovi spätne vyzerá už trochu cez čiaru, existujú hráči, ktorí si skrátka dokážu vytvoriť s priaznivcami také silné puto, že ho neroztrhá ani presun do iného klubu. Platí to o Fleurym, platilo to o Giacominovi.