Legenda Stubb spomína: Jágr patrí medzi výnimočných

Goran Stubb dokázal naozaj veľa. Nielenže pomáhal oživiť hokej vo Fínsku, ale európskym hviezdam dokázal aj zaistiť bezprecedentnú mieru pozornosti v zámorí. Veď ako šéf európskeho skautingu NHL pracoval celé štyri dekády.

Osedemdesiatosemročný priekopník, ktorý je v európskej vetve vyhľadávania talentov aktívny od roku 1983, v júli tohto roka oznámil koniec vo funkcii, v ktorej slúžil tímom NHL. Po 40 rokoch! Nahradil ho Jukka-Pekka Vuorinen a Stubb prešiel do pozície seniorského poradcu.

"Keď pre tímy NHL štyridsať rokov vyhľadávate talenty a máte toľko rokov ako ja, tak je určite česť ustúpiť do pozadia," povedal Stubb pre NHL.com. "Som hrdý na to, že komunita európskych skautov sa z dvoch až piatich ľudí rozrástla na viac ako 130 plnohodnotných zamestnancov pracujúcich pre kluby NHL - hlavne vo Švédsku, Fínsku, Česku a niektorí ostali v Rusku."

A výsledky vidieť. "Určite je príjemné vidieť, že počet Európanov v NHL sa blíži s 30 percentám," potešil sa Stubb, ktorého syn bol necelý rok fínsky premiér.

Na tejto strane Atlantiku nájdete málo osobností, ktoré by mali na rozvoji hokeja zaslúžil tak ako Goran Stubb. Do Siene slávy fínskeho hokeja bol nakoniec uvedený už v roku 1991 a do tej spravovanej IIHF v roku 2000 – v oboch prípadoch v kategórii budovateľov.

"Gorana poznám od detstva, pretože môj otec (Jim Gregory) s ním mal veľmi dobrý vzťah a prišli s nápadom, aby najali celú Goranovu skupinu na to isté, čo robili naši skauti v Severnej Amerike," povedal David Gregory, šéf NHL Central Scouting.

"Je to príbeh úžasného úspechu – a zároveň sa musíte pozerať na to, ako dlho už trvá. Goran sa dokázal adaptovať na zmeny podľa toho, ako sa menil hokej. Je to veľmi múdry chlap so skvelým zmyslom pre humor. Vie to s ľuďmi a pre náš šport chce to najlepšie," dodal Gregory. "Veľa sme sa od neho naučili, pritom vám vedel dať pocit, že sa naopak učí od vás, taký je skromný. Skvelý človek."

Keď sa v roku 1961 ku klubu IFK Helsinki nikto nehlásil, bol to práve Stubb, kto prevzal hokejový program. V roku 1975 sa dostal na čelo  fínskeho zväzu, o osem rokov neskôr mu Jim Gregory ponúkol možnosť vybudovať v Európe profesionálny tím vyhľadávačov talentov v zámorskom vzore.  

"Jim pochopil, že Európa je trh budúcnosti. Ešte ako generálny manažér Toronto Maple Leafs priviedol Börjeho Salminga a útočníka Ingeho Hammarströma (v roku 1973)," pripomenul Stubb. "Môj dobrý priateľ Esko Paltanen, ktorý roky pôsobil na vysokých funkciách vo fínskom hokeji, ma s Jimom v roku 1983 zoznámil. A ako sa hovorí, zvyšok je história." 

NHL.com vyspovedala Stubba v jeho domovských Helsinkách. Prinášame rozhovor s priekopníkom medzi skautmi o jeho kariére, profesii i o rodine.  

Ako sa vlastne stalo, že ste sa v mladom veku stali manažérom v IFK Helsinki? 

"Hokej bol pred šesťdesiatimi rokmi vo Fínsku malý šport. IFK pod seba združovalo niekoľko odvetví: futbal, hokej, bandy hokej, atletiku, bowling, gymnastiku. Problémom bolo, že funkcionári v rokoch 1959-60 bolo rozhodnutie hodiť hokej cez palubu, ak sa nenájde niekto, kto ho povedie a prevezme zodpovednosť za jeho financovanie. Mal som 26 rokov, tak som do toho išiel. A ostal som v tom dodnes." 

Aké ťažké boli začiatky? 

"Bol to pre mňa veľký krok. Na začiatku všetko fungovalo na amatérskej úrovni. Predtým ako v roku 1966 postavili Helsinki Ice Hall, sme hrali vonku až do sezóny 1966-67 bolo možné začať stavať tím na poloprofesionálnej alebo dokonca profesionálnej báze. Vtedy pre mňa prišiel zlomový moment, keď sa mi v roku 1967 podarilo priviesť ako hrajúceho trénera (trojnásobného víťaza Stanley Cupu) Carla Brewera. Carl, bývalý obranca Maple Leafs, vdýchol nový život nielen IFK, ale fínskemu hokeju ako takému. Pozval som ho na prípravný turnaj na jeseň 1967, páčilo sa mu to a s rodinou už u nás naplno pôsobil od sezóny 1968-69. Bol som na čele hokejového IFK od jesene 1961 do jesene 1975, vyhrali sme tri tituly (v rokoch 1969, 1970, 1974). Verím, že som sa v tom období dobre naučil hokejový biznis."

Z akých ďalších skúseností ste neskôr využili?

"V úlohe šéfa fínskeho zväzu (1976-83) som si v hokejovom svete vybudoval skvelé kontakty. Získal som dobrých priateľov a pevné väzby, čo mi potom umožnilo začať v Európe s pobočkou Central Scouting."

Kedy ste začali cítiť, že to pre vás bude to pravé?

"Hneď od začiatku. Nesmierne ma zaujímalo, ako postaviť celý systém vyhľadávania talentov v Európe. Keď som začínal, mali v Európe svojich skautov len tri tímy: pre Edmonton Oilers pracoval Matti Vaisanen, pre New York Rangers to bol Lars-Erik Sjöberg a pre Calgary Flames zase Lasse Norrman. Keď som za NHL v apríli 1984 absolvoval svoje prvé majstrovstvá Európy hráčov do 18 rokov, tak bolo v hľadisku spolu 10 skautov. O štyridsať rokov neskôr ich na nasledujúcich majstrovstvách sveta bude mať desať takmer každý tím! Verím, že v apríli do Švajčiarska príde spolu 250 skautov."

Čo od vás Jim Gregory na začiatku vašej spolupráce vyžadoval?

"Od Jima prichádzali hlavne nápady ohľadne toho, čo od nás chce NHL a jednotlivé tímy. Išlo o rebríčky, správy zo zápasov alebo lístky či zariaďovanie hotelov… Boli sme mostom medzi organizátormi turnajov a skautmi NHL, pomáhali sme im aj s vízami. V úvodných rokoch sme klubom NHL pomáhali nájsť vlastných európskych skautov. Museli sme vybudovať celý systém s tým, že v Európe si všetko organizujú jednotlivé národné zväzy. Aj mládežnícka a klubová scéna je stavaná tak, ako to funguje v Severnej Amerike.

Aké sú vaše najkrajšie spomienky na toto obdobie?

"Možnosť vycestovať na miesta, kam by som sa bez hokeja nikdy nepozrel. Šanca stretnúť skvelých ľudí, s mnohými z nich sme sa spriatelili. Pretože v komunite skautov sú len skvelí ľudia."

Kto by tvoril šesť najlepších hráčov, ktorých ste v Európe pomáhali objaviť?

"Za Fínsko to boli Teemu Selänne a Saku Koivu. Vo Švédsku zase Mats Sundin a Peter Forsberg. V Rusku Alexander Ovečkin a v Česku Jaromír Jágr. Všetkých šesť bolo naozaj výnimočných, samé budúce superhviezdy. Už keď som ich sledoval na turnajoch osemnásťročných a mladších, tak som v nich videl komplexných hokejistov."

Aké staré sú vaše deti a čo teraz robia?

"Môj najstarší syn Alexander má 55 rokov, je bývalý premiér Fínska a teraz pôsobí na EUI University vo Florencii. Zároveň je aktuálne vnímaný ako jeden z najvýraznejších kandidátov na fínskeho prezidenta, voľby sa u nás budú konať na prelome januára a februára budúceho roka. Alex je ženatý a má dve deti. Môj mladší syn Nicolas má 53 rokov a pracuje ako technologický šéf pre veľký hotelový reťazec vo Fínsku: jeho oblasti sú digitalizácia, biznisové technológie a IT. Je ženatý a má štyri deti."

Akú radu by ste dali tým, ktorí by sa chceli vybrať po vašich stopách?

"Choďte na čo najviac zápasov, hlavne na súťaže hráčov do 18 a do 20 rokov. V nich hrajú najväčšie talenty a sleduje ich aj najviac skautov. Čo sa týka hráčskych schopností, tak je najdôležitejšie korčuľovanie a potom celková schopnosť rozumieť hokeju, chápať ho. Ale ak by som mal zdôrazniť jednu vec, ktorú som sa naučil, tak by znela nasledovne: Nikdy sa nepozerajte len na tých, ktorí vynikajú. Každý rok nájdete aspoň desať hráčov, ktorí budú prevyšovať svojich rovesníkov. Je pekné sa k nim dostať, ale zároveň to to dnes funguje inak ako v minulosti. Snažíme sa, aby sme ich príliš neobťažovali, pretože takých hráčov, hlavne keď majú pred draftom, sleduje 150 skautov a každý im chce volať a porozprávať sa s nimi. To sa nedá zvládnuť."