Višňovský: Dnes by som to mal v NHL jednoduchšie

Aj v sezóne 2024-25 vám v rubrike Hviezdy minulosti prinášame príbehy bývalých hráčov NHL na základe ich vlastného svedectva. Tentoraz sme sa porozprávali s Ľubomírom Višňovským.

Posledný duel v NHL odohral takmer pred desiatimi rokmi. Ľubomír Višňovský však na šport po ukončení profesionálnej kariéry určite nezanevrel.

"Každý šport je o emócii. Je to ako droga," povedal majiteľ kompletnej zbierky medailí so slovenskou reprezentáciou a trojnásobný víťaz extraligy so Slovanom Bratislava.

Štyridsaťosemročný rodák z Topoľčian je druhý najproduktívnejší slovenský obranca v histórii NHL po Zdenovi Chárovi. Medzi elitou odohral 14 sezón, v priebehu ktorých stihol spolu 883 štartov a 495 bodov (128 gólov, 367 asistencií).

Bývalý bek Los Angeles Kings, Edmonton Oilers, Anaheim Ducks a New York Islanders je celkovo 12. najproduktívnejší Slovák v histórii, aj keď Tomáš Tatar (New Jersey Devils) ho asi v najbližších týždňoch preskočí.

Aj o súčasných slovenských hokejistoch sa Višňovský porozprával s NHL.com/sk.

Los Angeles vás v roku 2000 draftovalo ako takmer dvadsaťštyriročného dvojnásobného majstra Slovenska. Ešte ste to čakali?
"Vôbec nie. Bol som na dovolenke v Turecku a zrazu mi zazvonilo americké číslo. Volal mi Václav Nedomanský a povedal mi, že si ma Kings vybrali vo štvrtom kole zo 118. miesta. Absolútne som to nečakal, takže som ani nevedel, ako na to zareagovať. Nikto mi nepovedal, že ma sledujú nejakí skauti."

Keď ste v ten rok prišli do zámoria, boli ste pripravený aj na možnosť, že naskočíte rovno do NHL?
"Nie. Všetci mi hovorili, že na to nemám. Že som malý a pôjdem na farmu. Predtým som podpísal zmluvu s Třincom, kde bol trénerom Vladimír Vůjtek. Poradil mi, aby som do zámoria ani nešiel. Taká šanca však príde raz za život a potom by som si búchal hlavu o stenu, že som to ani nevyskúšal. Povedal som si, že tam pôjdem, jeden rok vydržím na farme a vrátim sa. Verili mi len najbližší. Rodičia, brat a pár kamarátov. Všetci ostatní mi hovorili, že pôjdem na farmu."

Dnešní hráči už odchádzajú jazykovo vybavení. Aké bolo odísť tam bez znalosti angličtiny?
"Hrozné. Keď človek ide do zahraničia a nevie jazyk, tak je to veľmi ťažké. Hokej bol nesmierne náročný, ale keďže tam bola obrovská rečová bariéra, tak to bolo ešte ťažšie. Mal som jediné šťastie, že v tíme boli Slováci a Česi."

Ktorý z nich si vás zobral pod ochranné krídla?
"Jozef Stümpel sa vtedy pripojil k tímu neskôr, ale počas kempu som býval u Žiga Pálffyho, takže som nemusel ísť do hotela. Z Čechov tam boli Tomáš Vlasák a Jaroslav Modrý."

Kedy sa rozhodlo, že na farmu nepôjdete?
"Teraz je kemp len dvojtýždňový, ale vtedy trval celý mesiac. Hralo sa deväť prípravných zápasov a nastúpil som na všetky. V poslednom zápase to bolo medzi mnou a Andreasom Liljom, ktorý mal na rozdiel odo mňa jednocestnú zmluvu. Hrali sme v Las Vegas s Colorado Avalanche a podarilo sa mi dať gól Patrickovi Royovi. Možno aj to rozhodlo. Andreas išiel na farmu a ja som ostal v prvom tíme."

Po siedmich sezónach za Kings prišla v roku 2008 výmena do Edmontonu. Ako to prebehlo?
"Prekvapilo ma to preto, že som o rok skôr podpísal päťročnú zmluvu. Vtedy tam už bol aj Anže Kopitar a chceli okolo nás vybudovať tím. Niekoľko hodín pred štartom platnosti nového kontraktu ma vymenili do Edmontonu. Bol som nahnevaný, lebo keby som tú zmluvu nepodpísal, tak som voľný hráč a môžem si vybrať nový tím. Takto ho Kings vybrali za mňa."

Ak by ste mali šancu, strávili by ste v Los Angeles celú kariéru?
"Áno, tak som to plánoval. Tím mal po príchode Kopitara budúcnosť. S odstupom času to však beriem a viem, že je to biznis. V NHL všetci hovoria, že keď mohol byť vymenený Wayne Gretzky, tak môže byť vymenený hocikto."

Aké bolo potom od roku 2010 hrať za Anaheim Ducks, veľkých rivalov Kings?
"Čudné. Keď som hral za Los Angeles, tak sme Anaheim nenávideli a fungovalo to aj naopak. Kings boli môj prvý tím, ktorý mi dal šancu, ale potom som to tak už nevnímal. Mojím zamestnávateľom bol Anaheim a chcel som zaň hrať čo najlepšie. Musím sa však priznať, že tam boli emócie."

V Kalifornii ste spolu strávili takmer desať rokov. Uvažovali ste, že sa tam po kariére usadíte?
"Rozmýšľal som o tom a kúpil som si tam aj dom, ale vždy ma to ťahalo domov. Nikdy som sa tam necítil doma. Síce všetko fungovalo, ale vždy som sa cítil ako prisťahovalec. Manželka tam chcela ostať, ale mňa to ťahalo na Slovensko."

V play off ste sa nikdy nedostali ďalej ako do druhého kola. V ktorom roku ste boli podľa vás v tíme, ktorý mal šancu preraziť?
"Určite to bol môj prvý rok v Los Angeles. V prvom kole sme porazili Detroit Red Wings a v druhom sme prehrali s Coloradom, neskorším víťazom Stanley Cupu. Avalanche vtedy urobili s Kings obrovský trejd, išiel tam náš kapitán Rob Blake a získali aj ďalšieho obrancu Raya Bourquea z Boston Bruins. Aj s takým nabitým tímom mali namále, pretože sme siedmy zápas prehrali u nich doma. Síce boli favoriti, ale séria bola vyrovnaná. Keby sme vtedy porazili Colorado, tak sme podľa mňa mohli postúpiť minimálne do finále."

Bol to jediný ročník, v ktorom ste mali príležitosť dosiahnuť tímový úspech?
"Mrzelo ma to aj v mojej najlepšej sezóne 2010-11 v Anaheime, keď som so 68 bodmi vyhral bodovanie obrancov. Mali sme dobrý tím, ktorý bol vo forme, ale veľa hráčov bolo zranených. Bojovali sme o play off a keď sme sa doňho dostali, tak emócia opadla. Tím už nemal mentálnu silu ísť ďalej a v prvom kole nás vyradili Nashville Predators."

Keď ste vyhrali produktivitu bekov, prekvapilo vás, že neprišla nominácia na Norris Trophy pre najlepšieho obrancu ligy?
"Áno. Suverénne som to vyhral o šesť bodov pred Nicklasom Lidströmom, ktorý mal už vtedy šesť cien a práve sa lúčil s kariérou. Mal som bilanciu +18, on -2, ale napriek tomu som sa nedostal ani medzi troch nominovaných. Skončil som štvrtý a Lidström získal svoju siedmu Norris Trophy."

Keď vás potom Ducks vymenili do Islanders, odišli ste do Slovana. Keby ste nemali zmluvu, boli by ste ostali v Bratislave?
"Áno, presne tak som to plánoval. Na elektrizujúcu atmosféru na Slovane rád spomínam. V 90. rokoch, keď sme vyhrali tituly, ďalší počas lockoutu v 2004-05, keď prišlo veľa hráčov z NHL a skalní fanúšikovia na to doteraz spomínajú. V sezóne 2012-13 som začal sezónu za Slovan a chcel som ju tam aj dokončiť, ale mal som zmluvu s Islanders. Pravidlá sú pravidlá a musel som sa vrátiť."

Nakoniec ste v New Yorku nielen dokončili sezónu, ale ostali ste aj ďalšie dva roky.
"Čakal som, že len dohrám ročník a odídem, ale úplne sa to otočilo. Zistil som, že Long Island je nádherné miesto na život. Najprv to bolo ťažké a keď som sa v prvých zápasoch dotkol puku, tak na mňa fanúšikovia bučali. Potom sa to otočilo a stal som sa jedným z obľúbených hráčov. Zrazu som sa cítil dobre, vychádzal som s trénermi a bola tam spokojná aj rodina. Vytvorili nám pohodu a skvelé podmienky. Bolo tam veľa mladých chalanov a tím mal potenciál. Dvakrát sme vypadli v prvom kole, ale mohlo to byť oveľa lepšie."

V roku 2015 vám kvôli zdraviu nevyšiel kemp v Chicago Blackhawks. Ako ste to vtedy vnímali?
"Zradil ma môj nešťastný chrbát a platničky. Tréner to započul, išiel som na ľad a zrazu ma stiahli. Povedali, že nebudú riskovať zmluvu a chcú zdravého hráča. Chápal som to."

Čo bolo v mladosti vašou najväčšou motiváciou?
"Keď som začínal, tak som nikdy neuvažoval o NHL. Vyrastal som v komunistickom režime a mali sme len dva programy. Pamätám si len dve hráčske kartičky, medzi ktorými bola aj 26 Petra Šťastného z Quebec Nordiques. Ani mi nenapadlo, že by som mohol hrať v NHL. Hral som hokej, pretože ma to bavilo. Vždy som sníval o tom, že budem reprezentovať Československo a hrať najvyššiu československú ligu. Môj sen bol dať gól vo finále."

Vstúpili ste aj medzi legendy Slovana, rodných Topoľčian a tento rok ste sa stali členom Siene slávy slovenského hokeja. Ktoré ocenenie vás najviac dojalo?
"Asi vstup do Siene slávy slovenského hokeja. Premietla sa mi pred očami celá kariéra a bolo to veľmi emotívne. Mal som šťastie na spoluhráčov v reprezentácii, niečo sme spolu dokázali a celé to na mňa doľahlo. Každé jedno ocenenie si však vážim. Je príjemné, keď si na mňa spomenú a ocenia, čo som pre klub alebo reprezentáciu urobil."

Z mladých slovenských obrancov je vám najpodobnejší Šimon Nemec. Ako vidíte jeho kariéru v budúcnosti?
"Je veľmi talentovaný chalan a je to len na ňom. V New Jersey je obrovská konkurencia a teraz to vyšlo tak, že ho poslali na farmu. Bude musieť zabrať, zabojovať a ukázať trénerovi, že je pre tím potrebný. Keď dostane príležitosť, tak ju nesmie pustiť z rúk. Ja som mal po príchode do zámoria šťastie, že som bol oveľa skúsenejší a tréner Kings mal vtedy navyše rád európsky štýl hokeja."

Pozeráte dnes zápasy NHL?
"Skôr zostrihy. Sledujem slovenských chalanov, ale máme ich tam málo. V našej ére sme mali aspoň desať hráčov, ktorí hrali v tímoch prvé husle. Marián Hossa, Marián Gáborík, Pavol Demitra, Miroslav Šatan, Zdeno Chára, Pálffy či Stümpel. Teraz takých hráčov nemáme. Uvidíme, ako sa etabluje Juraj Slafkovský, ale tiež to nemá jednoduché. V Montreal Canadiens je každý jeho pohyb pod drobnohľadom, takže je to preňho nesmierne náročné. Musí sa s tým vyrovnať, bodovať a pomôcť tímu posúvať sa, pretože má byť jedným z jeho lídrov."

Ktorý súčasný obranca sa vám páči?
"Napríklad Cale Makar z Colorada, ktorý hrá neuveriteľne a na ľade je vždy viditeľný. Rovnako ako Quinn Hughes z Vancouver Canucks. Taký štýl som miloval. Ja som vlastne v dobe starého hokeja hral ten súčasný. Dnes by som to mal oveľa jednoduchšie."

Venujete sa skialpinizmu, bicyklovaniu, motokáram, padelu či golfu. Máte pri niektorom športe podobný pocit ako pri hokeji?
"Teraz hrávam asi najintenzívnejšie golf a v zime som znova začal aj padel. Som typ, ktorý nevie ležať a musí niečo robiť. Na motokárach treba bojovať o každú zákrutu, na bicykli po štyroch hodinách nakoniec rozhodnú desatinky sekundy. Prináša to endorfíny. To je dôvod, prečo to robím a prečo ma to baví."