November, mesiac pádov trénerov. Naštartuje obraty?

V minulej sezóne sa pozícia trénera v NHL zdala byť veľmi stabilným miestom. Počas celého ročníka nebol prepustený ani jeden zo všetkých 31 hlavných koučov.
Tento rok na jeseň sú lavičky veľmi vratké a množstvo ich strážcov rozfúkal vietor zmien ako padáčiky z púpav. Za 17 dní prebehli výmeny trénerov v štyroch kluboch; posledné dve v rozmedzí 24 hodín.

Začalo sa to 4. novembra, keď Los Angeles Kings odvolali Johna Stevensa a nahradili ho Williem Desjardinsom. O dva dni neskôr nasledovalo prepustenie Joela Quennevillea z Chicago Blackhawks, za ktorého prišiel mladý Jeremy Colliton.
V pondelok vedenie St. Louis Blues vymenilo Mikea Yea za dočasného trénera Craiga Berubeho, v utorok odvolal generálny manažér Peter Chiarelli z Edmonton Oilers trénera Todda McLellana a ako náhradu priviedol mimoriadne skúseného Kena Hitchcocka.
Kolotoč zmien sa rozbehol veľmi rýchlo. Určite to však nie je žiadna anomália. Naopak, nezvyčajný bol skôr spomínaný stav z predchádzajúceho ročníka. Ročník bez zmeny trénera je v NHL veľmi zriedkavým javom - poslednýkrát sa to stalo v sezóne 1966-67, ešte v poslednom roku 'Original Six', keď bolo v lige len šesť klubov.
V základnej časti 2016-17 sme zažili päť trénerských rošád, o rok skôr tri. Z tohto pohľadu sa teraz nedeje nič zvláštne. November (a december) je zvyčajne obdobím, v ktorom okrem lístia padajú aj tréneri. V tomto období je totiž odohratých už dosť zápasov na to, aby si šéfovia uvedomili, že niečo dlhodobo nefunguje. Zároveň ostáva ešte dostatok zápasov, aby sa sezóna dala zachrániť a mohli sa vrátiť do zóny, odkiaľ sa bojuje o play off.
Sledujte najhorúcejšie novinky na Twitteri cez [@NHLsvk]
Nie je náhoda, že zmeny na trénerských postoch sa uskutočnili v kluboch, ktoré majú vysoké ambície, ale ich výsledku tomu nezodpovedajú. Tri z nich - Los Angeles, Chicago a St. Louis - roky patrili medzi favoritov ligy, ale momentálne sa trápia.
"Neboli splnené očakávania," opísal situáciu v L.A. generálny manažér Kings Rob Blake po vyhadzove Stevensa.
Ten štvrtý, teda Edmonton, na čele s ligovou superstar Connorom McDavidom už niekoľko rokov hľadí v ústrety žiarivej budúcnosti, ktorá však nie a nie prísť. "Bude to pre nás ako kopnutie do (zadku), aby sme sa konečne rozbehli správnym smerom," komentoval situáciu edmontonský útočník Milan Lucic.
V hokejovom svete je známe, že keď nie sú splnené očakávania, ako prvý ide tréner - je to jednoduchšie riešenie ako vymeniť napríklad tretinu mužstva. Vo svete NHL, kde kluby operujú pod platovými stropmi, sa to navyše môže stávať veľmi často. Vďaka vyrovnanosti súťaže má totiž veľa klubov vysoké očakávania. Aj veľkí favoriti môžu často hrať o dosť horšie, než ako ich mužstvo vyzerá na papieri.
Kto by napríklad tipoval, že Vegas Golden Knights budú v prvom roku svojej existencie hrať finále Stanley Cupu? Že New York Islanders budú po odchode Johna Tavaresa hrať tak dobre, ako už dávno nie? Že Buffalo Sabres vystrelí nahor takou rýchlosťou? Že uvidí taký skvelý hokej od dlho nevýrazných Vancouver Canucks? Ale aj naopak: že St. Louis po veľmi solídnom posilnení na letnom trhu bude patriť medzi najslabšie tímy Západu? A že dvojnásobní šampióni z posledných troch rokov Pittsburgh Penguins budú úplne najslabším mužstvom Východnej konferencie?
Viac o téme: [Quenneville končí v Chicagu\]
V takom prostredí je trénerská práca úplne logicky rizikovým povolaním. Omnoho viac než angažmán jednotlivých hráčov, pretože - a opäť sme pri platových stropoch - v súčasnom systéme ich nie je ľahké vymeniť. A už vôbec nie tak, aby s novými akvizíciami mužstvo fungovalo lepšie.
Aj Chiarelli síce priznáva: "Je možné, že sa poobzeráme aj po možnostiach trejdov." Ale to býva väčšinou až krok číslo dva.
Z histórie je známe, že zmena trénera, ten 'kopanec do zadku', zvyčajne prospeje v krátkodobom horizonte. Vyvetrá zatuchnutú kabínu. V tíme prestrihá nefungujúce väzby a vytvorí nové. Dodá hráčom novú motiváciu, prinesie do mužstva energiu.
Otázka však je, či to pomôže aj dlhodobo. Z tohto pohľadu sú mená Berube a Coliiton veľkou neznámou, ani Dejsardnis ešte nikdy neprišiel do tímu NHL v rozohranej sezóne. Lišiak Hitchock však pred siedmimi rokmi dokázal obdivuhodne pozdvihnúť St. Louis: prišiel do tímu na dne konferencie s bilanciou 6-7-0 a sezónu 2011-12 ukončil s 43 víťazstvami a len 15 porážkami v normálnom hracom čase, postupom do druhého kola play off a potom aj s Jack Adams Award pre trénera roka.
Viac o téme: [McLellan v Oilers skončil\]
"Povedal by som, že dokážem vydrhnúť palubu. Prešiel som si tým v St. Louis, tam sme obrátili kormidlo v priebehu ôsmich alebo deviatich dní. Zomkli sme sa a hrali sme jeden pre druhého. Verím, že to dokážem aj s týmto mančaftom," vyhlásil Hitchcock.
Prvý zápas mu dal za pravdu: Oilers si vo vydrenej bitke po predĺžení poradili so silným San Jose. "Je na treťom mieste v počte výhier v histórii, takže asi robí niečo dobre," uviedol útočník Leon Draisaitl, ktorého otec Peter je trénerom.
Práve Hitchcock má asi najväčšiu šancu tým spomínaným kormidlom otočiť a nabrať správny kurz. Sčasti vďaka svojim skúsenostiam a vďaka tomu, že túto situáciu dobre pozná. Ale sčasti aj preto, že Oilers sú v mladnúcej a rýchlej súťaži oveľa perspektívnejším mužstvom ako Kings či Blackhawks so svojim starnúcim jadrom.
Los Angeles pod Desjardinsom vyhralo tri zo siedmich duelov; Chicago má pod Collitonom bilanciu 2-2-2, čo je v oboch prípadoch o kúsok lepšie ako pod vedením pôvodných trénerov. Na vyhodnotenie ich prínosu je však ešte príliš skoro.
Vo všetkých štyroch kluboch však dúfajú, že zmeny naštartujú cestu k úspechu. Ideálne v štýle Pittsburgh Penguins, ktorí v poslednej dekáde menili trénerov hneď dvakrát a vždy to viedlo ešte v tej istej sezóne k zisku Stanley Cupu: v roku 2009 pod Danom Bylsmom a v roku 2016 pod Mikeom Sullivanom.
Lenže starý tréner nie je žabou na prameni, po ktorej odstránení zrazu začne všade tryskať živá voda. Na ľade budú musieť zabrať hráči. Kouč im len ukáže, ktorým smerom sa má ísť. Ale ako ďaleko tú pomyselnú preťaženú káru dotiahnu, bude závisieť hlavne od nich.

"Viem, čo je zle, ale to sa neopraví cez noc. Musím im dať to najlepšie, čo viem. Ale oni to musia vziať," opísal situáciu Hitchcock. "Povedal som hráčom, že ich môžem doviesť do miest, kam sa sami nedostanú. Ale oni mi musia veriť a pustiť sa do toho. Často to nebude pohodlná cesta, ale ak máme vyhrávať zápasy, inak to nepôjde. Len talent a šikovnosť ich totiž nevyhrá. Je potrebné vytvoriť atmosféru, v ktorej všetci držia za jeden povraz. Nie je možné hrať jeden vedľa druhého, ale jeden za druhého."
A práve to je podstata, čo musí nový kouč preniesť na hráčov. Ak si to osvoja, má napoly vyhraté.